Dnes zaspávam

|20|

Musím s hrdosťou povedať, že moja kondícia sa zlepšila. Samson napokon rozhodol, že šerm odloží na inokedy a najprv ma naučí niekoľko útočných a niekoľko obranných kúziel. Začali sme teda preberať formulky pre najjednoduchšie útočné kúzlo, ktoré protivníka odhodí dozadu. Keď som ju vedela naspamäť, rovnako ako pohyb ruky a zloženie prstov, postavil sa oproti mne na desať krokov a pokynul rukou.

„Čarujte."

Vystrela som dlaň a za odriekavania kúzla som spojila malíček a palec a vystrela ruku prudko dopredu. Zo značky, teraz žiariacej na červeno vystrelil žiarivý lúč rovnakej farby a udrel Samsona rovno do hrude. Nijako sa nebránil, teda ho kúzlo odmrštilo dobré štyri metre dozadu a keď dopadol na zem, ešte sa šúchal až ku stene.

„Pri Laryzeovi!" vykríkla som a rozbehla sa k nemu. „Ste v poriadku? Nevedela som, že to bude až také silné!“

Klesla som k nemu a pomohla mu vstať. Ruky mal nezvyčajne chladné. Postavil sa a uhladil si strapaté vlasy. Vyzeral byť vyvedený z miery, ale možno sa mi to len zdalo.

„To vaša mágia. Je silná, nevybúrená. Ak nepoznáte silu kúzla, môže sa stať, že vás premôže, na to nezabudnite. Na prvý pokus je to dobré."

Ohromene som na neho pozrela. On ma pochválil! Snáď prvý krát v živote! Ešte nikdy som sa necítila taká hrdá. Spamätala som sa až keď ma požiadal, aby som sa vrátila na svoje miesto. Dlho som si však svoj úspech neužívala, pretože tentoraz zaútočil on, rovnakým kúzlom.

Všetko sa odohralo tak neuveriteľne rýchlo, že dôsledky som si uvedomila až niekoľko sekúnd potom. Z ničoho nič vymrštil ruku a ku mne vyletel červený lúč. Bola to sekunda. Zložila som prsty, vystrela ich a vykríkla formulku, ktorú som sa naučila len včera. No zároveň som mimovoľne skrčila ramená k hlave, očakávajúc náraz, ktorý nikdy neprišiel.

Keď som sa odvážila otvoriť oči, uvidela som oranžový ovál, pulzujúci predo mnou, v ktorom sa trblietala červená kliadba, pozvoľne miznúca do prázdna. Šokovane som kúzlo ukončila a hľadela na značku. Nečakala som, že tak rýchlo zareagujem, preto som sa skrčila. Ale fungovalo to.

Zaplavila ma vlna nadšenia.

„To bolo lepšie, než som čakal,“  poznamenal. „Kedy ste...“

„Len včera," prerušila som ho. „Myslela som, že by to bol dobrý nápad, vedieť vyčarovať zložitejší štít. Ale vtedy som mala dojem, že som príliš pomalá a že je formulka príliš dlhá, aby som ju stihla vysloviť včas."

„Ale neboli ste pod útokom. Stres vám pomohol sa ochrániť. Ale stále ste si neverili."

Prikývla som, odrazu vyčerpaná. „Skúšala som to, ale nemala som protivníka. Toto bolo mimovoľné, chcela som sa len ochrániť.“

Ešte sme si tento súboj niekoľkokrát zopakovali, aj naopak, teda že som útočila a on sa bránil, než tréning ukončil. Bola som spotená a zadýchaná, lebo ma vôbec nešetril, čo sa nedalo povedať o ňom. Moje útoky odrážal s takou ľahkosťou, akoby to boli len otravné muchy, čo ho rušia pri rozíjmaní. A to na hnevalo. Chcela som ho primieť k väčšej zúčastnenosti, ale nech som sa akokoľvek snažila, výsledok bol vždy rovnaký.

„Ste v tom dobrý,“ povedala som, keď sme skončili. „Chodili ste na nejakú školu?“

Chvíľu na mňa bezvýrazne hľadel, než pokrútil hlavou. „Nie. Naučil ma to môj otec.“

Zvedavo som na neho pozrela. Nevedela som o ňom nič a on sa rozhodne nerád dedlil o takéto informácie. Mala som toľko otázok, ale cítila som, že by moja všetečnosť mohla narušiť to krehké prímerie, ktoré sme medzi sebou vybudovali. Tak som zostala ticho.

„Už vám Starší špecifikovali mágiu?“ opýtal sa, keď opravoval dve figuríny v rohu miestnosti.

„Myslíte či mi niekto povedal, v čom som dobrá? To nemusia, viem to.“

Otočil sa a vážne na mňa pozrel. „Špecifikácia je dôležitá časť výučby, najmä keď ste mladý mág. Pomôže vám to vybrať z ohromného množstva možností to, kde sa môžete najviac rozvíjať. Odkryjete tým aj vlastnú dušu a nájdete porozumenie medzi svojou podstatou a svojou mágiou. Nemali by ste to vynechať.“

Pozrela som si na spojené dlane a zamyslela sa. Vedela som, že je možnosť nájsť si svoju špecifikáciu, ale nikdy som nad tým neuvažovala. Vždy som bola dobrá v transformácii, nič iné mi nešlo lepšie.

„A aká by mohla byť podľa vás?“

Otočil sa a obliekol si sako.

„Nevidel som vás čarovať okrem včerajška, dneška a v zá...“ zmĺkol, no už sa preriekol, nedalo sa to vziať späť.

Nemohla som zabrániť úsmevu. Takže ma v záhrade aj so psami pozoroval. Prinieslo mi to zvláštnu zmes uspokojenia aj vzrušenia.

„To bolo svetielkové kúzlo, používam ho od detstva," povedala som rýchlo, aby som ho zbavila rozpakov.

Odkašľal si. „Iste. Každopádne, nevidel som rozsah vašich schopností, teda neviem posúdiť, aká by mohla byť vaša špecifikácia. Je to zložitý obrad, kde sa to zisťuje, nedá sa to tak jednoducho.“

Zahryzla som si do pery. „A nemohli by ste...teda...mali by ste chuť a čas so mnou tento obrad previesť? Ak je to dôležité, chcela by som to vedieť.“

Hľadel na mňa a moja nervozita stúpala. Už som si myslela, že ma odmietne s tým, že má veľa práce, ako už toľkokrát predtým a preto ma prekvapilo, keď krátko prikývol.

„Ak si to želáte.“

Dohodli sme sa na pondelku, kedy bude dom prázdny, lebo otec má prácu, mama vtedy chodí na návštevy a komorník zo slúžkou majú doobeda voľno. Povedal mi, že sa musím pripraviť dopredu, nejesť nič ťažké, dobre sa vyspať a vypiť veľa vody, aby som bola odpočatá. Ničím sa večer predtým nevyrušovať, v rámci možností nečarovať, len oddychovať. Preto som ešte dnes vzala psy von a poriadne sa s nimi vybláznila. Čo ma male znepokojuje je, že Dína je akási čudná. Stále neje, pochudla a začala pĺznuť. Bojím sa, či nemá nejakú virózu, preto hneď v utorok zavolám veterinára. Dúfam, že to nie je nič vážne, chúďa moje!

Podvečer som sa šla prejsť do parku, no otec so mnou poslal nového strážcu, vraj aby mal istotu, že sa tentoraz vrátim celá.

Pri fontáne som stretla Louisa. Stále mi pri pohľade na neho srdce trepoce, nemôžem si pomôcť. Keď ma uvidel, okamžite zmenil smer cesty, zastavil sa pri mne a zodvihol klobúk.

„Slečna Veberová.“

„Pán Bernardine.“

Sadli sme si spolu a rozprávali sa tak neviazane, akoby sa nič zlé nikdy neudialo a my sme boli len dvaja mladí ľudia, ktorí sa idú vziať.

Keď som sa mu posťažovala, že Díne je zle, zaujalo ho to.

„To mi je veľmi ľúto, Naďa. Kedy to začalo?"

Preložila som si nohu cez nohu. V úzkom kostýmčeku to bol celkom výkon.

„Pred pár dňami. Vyzerá stále horšie a horšie, bojím sa o ňu. Musím ju v utorok vziať k pánovi Malachovi, nášmu veterinárnovi.“

Usmial sa a zelené oči mu veselo zažiarili. Potom sa postavil a pobozkal mi dlaň.

„Môj otec sa vás chystá pozvať na večeru. Oficiálna pozvánka príde neskôr, ale hovorím vám to teraz, aby ste sa mohli pripraviť. Viem, že ženy sa milujú dlho strojiť."

Zasmiala som sa.

„Ale ste drzý! Veľmi radi prídeme, buďte si istý."

Rozlúčili sme sa a ja som veselo odišla domov. Aj keď sa toho v posledných týždňoch stalo toľko, nemohla som si pomôcť a v jeho prítomnosti som sa cítila nadľahčene, akoby všetky starosti zmizli, len čo som ho uvidela. Svet je krásny!

Naďa Veberová

10.07.1930