Dnes zaspávam

|7|

Dnes ráno ma bol pozrieť otec. Jeho kruhy pod očami jasne naznačujú, že spánok nie je to, čím by sa posledné nogci zaoberal. Keď prišiel, dlhé minúty na mňa len hľadel. Jeho minulá návšteva sa neniesla v podobnom pokojnom tichu. Vlastne sme sa pohádali. On vyčítal mne, prečo som si nedávala väčší pozor a ja jemu, že pomoc prišla tak neskoro. Strašne sme sa pohádali, napokon tresol dverami a odišiel.

Dnes si len po dlhom zíraní sadol na stoličku vedľa postele a s hlbokým povzdychom sa na mňa zahľadel. Opätovala som mu pohľad, podráždene a namosúrene.

„No? Už ste na niečo prišli?"

Chvíľu na mňa hľadel, na čo záporne pokrútil hlavou.

„Skvelé!" rozhodila som rukami, ignorujúc bolesť. „Najvyšší Berlínsky mág a nedokážeš zistiť, kto ti napadol dcéru? To aby som to zistila sama," zašomrala som, na čo sa mi tvár rozjasilna.

„Presne to urobím," začala som sa štarchať z postele. „Pôjdem a zistím si to sama a sama toho čo mi toto urobil aj potrestám."

Otec s tým samozrejme nesúhlasil, postavil sa a prinútil ma opäť si ľahnúť. Ale keď sa mi rukou dotkol ramena, môj havran, ktorý dovtedy pokojne sedel na okne, sa so škrekotom vrhol na jeho ruku a dosť škaredo ho ďobol. Otec zaklial a okamžite si krvácajúcu ruku začal hojiť.

„Nadeža! Vyčaruješ si zviera, tak ho nauč spôsobom!"

S úškrnom som pokrčila ramenami. „Nemal si sa ma chytať."

Chcel ešte čosi povedať, ale napokon si to rozmyslel, otočil sa a odišiel.

Celý deň som odpovedala na telefonáty o mojom zdravotnom stave. Slová ako Áno, som v poriadku alebo Samozrejme, že sa ešte ozvem som vypustila z úst toľko krát, že to ani nedokážem spočítať. Každý sa naoko uisťoval, či som v poriadku, avšak pravým cieľom bolo samozrejme zistiť čo najviac drbov z našej domácnosti. Hannah a Kane sa ozvali ako prví a aj ako prví boli na návšteve, ale dlho sa nezdržali. Ale aspoň Hanin darček, malý strieborný prívesok s Eiffelovou vežou mi zdvihol náladu.

Náš lekár ( konečne viem, ako sa volá krstným menom - Ernest) ma bol skontrolovať niekoľko krát do dňa. Na moje poznámky nereagoval, dokončil diagnostické kúzla, vymenil mi obväzy a odišiel. Divné bolo, že za jeho prítomnosti havran ani raz nezaútočil.

Ku večeru si ma otec zavolal do svojej kancelárie. Bol tam spolu s niekoľkými významnými osobami našej malej komunity - bol tam Eduard Sage, riaditeľ školy, Daren Neumann, predseda správnej rady a Gabriel Schäfer, otcov zástupca. Tvárili sa vážne a čosi som pochopila prečo.

„Spoločne s pánmi sme sa zhodli, že tvoje schopnosti sú dostatočné, ba dokonca prevyšujú požiadavky, ktoré sú kladené na žiadateľov o označenie," povedal otec a mne sa rozbúšilo srdce. „Preto som spolu s pánom Neumannom uznal za vhodné, aby si bola koncom toho týždňa oficiálne uvedená do našej magickej komunity."

Tak a bolo to. Cestou späť do izby som sa takmer vznášala. Toto je tá najúžasnejšia správa,akú som mohla dostať, budem konečne skutočnou čarodejnicou! To je sen každého študenta mágie. Bola som taká nadšená, že som nedokázala ani zaspať. Koncom týždňa budem označená, nie je to úžasné? Bože, aký je život skvelý!

Naďa Veberová

03.06 1930