Dnes zaspávam

|3|

Hodina čarovania s pánom Hoffmanom sa pretiahla, pretože som sa, podľa neho, snažila pouzívať kúzla na ktoré ešte nie som pripravená. Keď sa ma snažil zastaviť od vyčarovania živého vtáka, odsekla som mu, že môjho otca nezaujíma, že na to ešte nie som pripravená, on chce vidieť len výsledky. To bola len polovičná pravda, lebo otec mi skutočne prikázal snažiť sa zo všetkých síl, avšak o hazardovaní s magickými schopnosťami nič nehovoril. Ale svoj účel to splnilo - Hoffman zmĺkol a nechal ma robiť si čo chcem, lebo povestný hnev môjho otca bol známy široko-ďaleko.

Tak som začala. Vybrala som si havrana, jedného zo zložitejších kúskov a pomaly som začala stavať prvú vrstvu. Prikladala som potom jednu po druhej, najprv orgány, potom svaly, šľachy, napokon kožu a operenie. Čo som počula, civilisti majú o čarovaní pokrútené predstavy - očividne si myslia, že stačí mávnuť rukou a povedať formulku a daná vec sa okamžite stane. Hah. Pri jednoduchých kúzlach ako je oprava niečoho alebo umlčanie to funguje, ale keď chce človek skutočne ohúriť svojimi schopnosťami, musí počítať s hodinami štúdia a stovkami nevydarených pokusov. Hoffman si pravdepodobne myslel, že toto je prvý krát, čo sa pokúšam vyčaroval živú bytosť, ale mýlil sa. Zrejme to pochopil hneď na začiatku, keď som neomylne začala rukami vytvárať požadované tvary a hovorila správne slová a na jeho stole sa pomaly tvorila vtáčia podoba. Trvalo mi to asi hodinu, pot mi tiekol po čele a nakoniec sa mi aj triasli ruky, ale dokončila som to. Po poslednej formulke havran ožil a ako zbesilý začal lietať po učebni.

Hoffman bol očarený, aspoň myslím. Hľadel na mňa ako na Adonovo stvorenie a krútil hlavou. Nemohla som si pomôcť, samoľúbo som sa usmiala a keď už bolo havranovo lietanie otravné, prikázala som mu sadnúť mi na rameno. Poslúchol.

Už teda viem, čo ukážem na najbližšej slávnostnej návšteve niekoho dôležitého. Zajtra večer má prísť na panstvo Parížsky vrchný mág spolu so synom na návštevu. Otec sa určite bude chcieť pochváliť svojou jedinou dcérou. A pravdepodobne ju aj vydať, keď už sme pri tom. Čo som počula, syn najvyššieho mága Paríža je veľký milovník. Nemôžem povedať, že sa neteším ich návšteve. Jediná škoda je, že už nestihnem tie nákupy s Hannah pred tým, ako prídu. Pravdepodobne budem musieť ísť zase v tým rok starých šatách, čo ma veľmi neteší, ale snáď svojimi schopnosťami od môjho chatrného oblečenia odpútam pozornosť.

Havran odmieta opustiť moje rameno po celý deň. Pochválila som sa ním aj matke, ktorej sa dnes polepšilo natoľko, aby mohla vyjsť do záhrady. Toho mladého lekára si nemôže vynachváliť, no mne sa nezdá, že by robil až také zázraky. Poväčšinu dňa je zavretý v jednej z MOJICH izieb a vychádza len na záchod, jedlo a podanie liekov. Čo sa mňa týka, oveľa radšej by som prijala naspäť našeho starého lekára, ktorý dokázal oceniť nie len zdravie, ale aj môj umelecký cit. Vždy bol unesený mojou hrou na klavíri.

Matku môj úspech neohromil, ako inak. Nikdy nebola príliš štedrá na pochvaly, no aj tak si myslím, že je na mňa hrdá. Veď ktoré dievča v osemnástich dokáže vyčarovať živú bytosť?

Naďa Veberová

29.05.1930

P.S

Havran bol celý deň ticho. Až večer mi došlo, že som mu zabudla pričarovať hlas. Teraz uvažujem, či to radšej nenechám tak, aspoň bude pokoj.