Swag Girl

Teraz nie!....

*o týždeň*

Ďalší deň.
Znova do školy. V škole sa ma pýtali čo mi bolo a tak. Všetko bolo v pohode než prišiel ten debil a mrkol na mňa. Naplo ma ale Lucy ma hneď od neho odtiahla.
Je tu so mnou. Je tu so mnou stále.

Ako každý deň sa oblečiem naranajkujem a idem s Lucy a Patrickom do školy.

Alex odišiel pred troma dňami. Je mi za ním strašne smutno. Sľúbil mi, že sa znova stretneme.

V škole je nuda ako vždy. Veď viete
Idem von zo školy. Dám si slúchadlá do uší a idem domov.

[Sorry, že to je nudné ale teraz to začne!]

,,Ahojte!!" Zakričím na rodičov z chodby.

Nikto sa neozýva. Začujem vzlykanie z kuchyni. Okamžite sa tam rozbehnem. Vidím mamu ako drží mobil v ruke a plače. ,,Čo sa deje?!?!" ,,Tvo-j-a-a b-bab-k-a-a.....zom-zom-rel-a-a." Otvorím pusu do korán. Cítim ostré a slané slzy v očiach. Sadnem si vedľa maminy a obimem ju. Už to nevydržím a spustím vodopády sĺz.

Počujem buchnutie dverí. Nemám silu pozrieť sa kto to je. Proste len plačem. ,,Čo sa deje?!!" Zhrozene povie Erik. Mama mu to povie a už je pri nás aj on. Plačeme. Nakoniec prídu všetci zo škôl a z práce a plačeme vážne všetci. Nemám chuť jesť ani nič robiť tak sa vyberiem po schodoch do izby kde sa hodín na posteľ a rozmýšľam.

Možno to má svoje plusy. Pôjdem do Nórska a uvidím Marcusa....ale čo ak má priateľku? Čo ak na mňa zabudol? A pôjdeme tam vobec? Musíme veď bude pohreb. A potom kedy odtiaľto vyrazíme? S týmito myšlienkami zaspím.

Zobudím sa naostrú bolesť hlavy a pocit prázdnoty. Znova.

Zídeme dole schodmi a zistím, že je 11 hodín, tak dnes do školy asi nepôjdem.

Dám si nejaké lieky na bolesť hlavy. Nemám chuť jesť tak sa napijem len čistej vody. Do kuchyne vojde Erik. Vyzerá presne tak ako ja. Červené oči, drží si hlavu. Hneď mu dám jednu tabletku a vodu s pohárom. Vďačne sa na mňa pozrie a obíme ma. Poriadne ho stisnem a rozplačeme sa.

O hodinu
,,Takže odchádzame zajtra o 05:00 na letisko."

,,Ďakujem mami, idem sa zbaliť..." Silno ju obímem, potrebuje to...

Rýchlo sa začnem baliť a pustím si nejaké pesničky. Prvá ktorá sa pustila bola od Calum Scotta You are the reason (hore) okamžite sa mi spustili slzičky.

Som pobalená...vlastne nie chýba mi oblečenie na pohreb, čo si oblečiem?!
Áno už viem, čierna obtiahnutá sukňa, čipkované čierne tielko, čierny kabát a tie čierne lodičky.

Večer som si dala nejaké ovocie a išla som si ľahnúť. Dala som si na 04:00 budík aby som sa mohla osprchovať urobiť vlasy a tak. Ani neviem ako a zaspala som.

Ráno som sa zobudila o 03:55 vypla som teda budík a išla som do sprchy. Obliekla som si čierne roztrhané rifle a čierne  tričko. Vlasy som vypla do vysokého copu. Nemala som chuť na líčenie. Vedela som, že dnes budem ešte plakať.

Napísala som Lucy a Patrickovy, že teda odchádzam, nech sa držia. Zišla som dole aj s kufrom. Na raňajky som si urobila ovsenú kašu s ovocím. Zjedla som a upratala po sebe.

Vyrazili sme a ja som sa nevedela dočkať kedy uvidím Marcusa a zároveň som bola úplne smutná z babky.

Let bol úplne v pohode. Teraz čakáme na letisku kým príde pre nás dedo.

Už vidím jeho auto. Nahádžeme tašky do kufra a všetci poobimame deda a poprajeme úprimnú sústrasť. Po prípade sme si poplakali. (Ja som revala.)

Po ceste som si púšťala pesničky a spala. Nemala som chuť rozprávať sa s niekým.

V Nórsku bola zima. Takže som čo najrýchlejšie zobrala veci a bežala do izby. Hodila som veci na posteľ.

Keďže bolo ešte ráno 06:30 Marcus asi spal. Teda ak je doma. Otvorila som okno. Vykukla von a videla som, že má otvorené okno na izbe. Zamkla som dvere od izby vyšla cez okno na strom a cez jeho okno som vošla dnu. Uvidela som ho tam v celej jeho kráse. Áno spal. Rozcuchané vlasy. Iba v spodnom prádle a perinu mal úplne vedľa seba. Potichu som si vyzula topánky. Zobrala paplón ľahla k nemu a objala okolo pásu. Pomali sa začal prebúdzať. Pravdepodobne si myslel, že je to Emma keďže povedal ,,dobré ráno Emma". Usmiala som sa. Chýbal mi jeho hlas. ,,Chýbal mi tvoj hlas!" Silnejšie som ho stlačila. Okamžite otvoril oči a keď ma videl....mali ste vidieť jeho tvár. ,,A-a-hoj??!" Bol šťastný a zároveň prekvapený. ,,Nie!! Veď to sa mi len sníva ako minule!" Čo?!? Aké minule? ,,Aké minule?" ,,Počkaj toto nieje sen?!" Pokrútila som hlavou. ,,Takže ak ťa pôjdem pobozkať nezobudím sa?" ,,Myslím, že nie."

Nahol sa ku mne. Jemne mi chytil bradu a ešte jemnejšie ma pobozkal. Na chvíľu odpojil naše pery a pozrel sa mi do očí ,,Bell! Si to ty!" Jemne som sa usmiala.

Začal ma znovu bozkávať. Pretočil ma, že som bola pod ním. Neprestával má bozkávať až keď chutil moje ruky. Okamžite prestal. Najprv sa mi pozrel do očí a povedal: ,,Dúfam, že to nieje to čo si myslím!" Začnú sa mi plniť oči slzami. Pozrel sa mi na ruku. ,,Prečo...!?" ,,Ja-Ja, Jimi a...." Všetko som mu povedala plakala som a on ma obimal. ,,Hej inak idem aj ja na ten pohreb rodičia boli dobrý kamaráti s tvojimi starými rodičmi." Pousmial sa na mňa.

Znovu sme si ľahli. Ja som si položila hlavu na jeho hruď a počúvala tlkot jeho srdca. Ako som rozmýšľala mi prišla na um jenda otázka. "Aky je teraz vzťah medzi mnou a Macom keď sme sa teraz bozkávali?!"

,,Marcus??...."

Áno ja žijem....vážne prepáčte, už píšem ďalšiu časť...
Ľúbim vás. ❤️❤️