Práca snov

2.

Pohľad Annie

O 6:35 ráno som sa zobudila na vibrovanie môjho mobilu na nočnom stolíku. Bol to môj bratranec Max.

,,Prosím?" ozvala som sa rozospatým hlasom.

,,Čau, Ann," tak ma volal, ,,prepáč, že volám tak skoro ráno, ale je to súrne."

,,Čo potrebuješ?" opýtala som sa.

,,Ide o tvoju prácu, Ann," povedal.

,,Čo?" vôbec som nechápala, o čom točí.

,,Vieš, vaši mi volali, že nevieš zohnať prácu..." ja ich zabijem, musia ma stále ponižovať a strápňovať? Toto im nedarujem.

,,Obvolal som pár mojich kamarátov," výborne, takže to vedia aj ďalší úplne cudzí ľudia, ,,a jeden sa mi práve ozval, že o niečom vie," dopovedal.

Bola som neskutočne naštvaná, že mu to rodičia povedali, ale zaujímalo ma, o akú pracovnú ponuku ide.

,,Už to vyklop," povedala som nedočkavo.

,,Ak ťa to zaujíma, tak buď dnes o 14:00 na konci mesta pri tom veľkom dube, pri ktorom sme sa naháňali, keď sme boli malí," povedal a ja som si spomenula na ten deň, keď sme tam s Maxom boli.

Flashback

Slnko žiarilo a na oblohe nebol ani jeden mráčik. Naháňali sme sa okolo veľkého starého duba posiateho sýto zelenými listami. Už vtedy som vedela veľmi dobre liezť, takže som Maxa prekabátila - vyšplhala som sa do koruny stromu a čakala som, čo sa bude diať. Max sa začal bezradne obzerať, keď zistil, že som niekam zmizla. Zahvízdala som naňho a on sa pozrel hore.

,,To nie je fér!" skríkol na mňa.

,,Ale je," smiala som sa.

,,To sa povie!" povedal a už sa chcel rozbehnúť za rodičmi. Zastavila som ho.

,,Počkaj, ty žalobaba, už idem," povedala som. Hneď ako som zliezla dolu do mňa drgol.

,,Si to!" zahlásil víťazoslávne.

,,Veď počkaj!" rozbehol sa a ja za ním. Takto sme sa hrali celý deň až do vyčerpania.

End of flashback

Pousmiala som sa nad tou spomienkou a povedala som: ,,Budem tam." Zložila som a ešte som išla spať. Keď sa rodičia zobudia, poviem im, že som si našla prácu. Určite budú šokovaní viac, ako keby som ušla. Takto vo mne možno otec znova uvidí trochu nádeje.

O 9:40 som sa zobudila a pretrela som si oči. Spomenula som si na to, čo sa stalo pred pár hodinami. Veď ja mám prácu. S úsmevom som išla do kúpeľne a dala som si horúcu sprchu. Trochu som si upravila vlasy a šla som do kuchyne. Tam ma už čakali rodičia.

,,Dobré ráno, " povedala som.

,,Dobré ráno," odpovedali rodičia.

,,Annie, mali by sme sa porozprávať," povedal otec.

,,To by sme teda mali," povedala som posmešne. V duchu som totiž myslela na to, aký bude šokovaný z toho, čo mu poviem.

,,Počuj, neviem, čo si včera počula, ale pravdou je, že ťa s mamou neskutočne ľúbime a nechceme ťa odtiaľto vyhnať. Len som ti tým chcel pomôcť, aby si mohla začať svoj vlastný život a nebola tak naviazaná na nás. Nebudeme tu večne, zlatko, a chceme, aby si bola aj po našej smrti schopná fungovať," povedal otec a ja som ostala šokovane stáť oproti nim.

Teraz už sa mi nezdalo také vtipné povedať im, že odchádzam bohviekam za pracou, a že už ma tu nikdy neuvidia. Asi som za tými dverami zle počula. Alebo mi klame? Nevedela som, čo mám povedať. Na moje šťastie to mučivé ticho prerušila mama:

,,Nechcela si nám niečo povedať, Annie?"

,,Ja..." zaváhala som, no nakoniec som usúdila, že by to mali vedieť, ,,dostala som jednu pracovnú ponuku od Maxovho kamaráta."

,,To je výborné, srdiečko," usmiala sa mama a hneď ma bežala objať. Keď sa mama odo mňa odlepila, podišiel ku mne aj otec:

,,Kedy máš pohovor?" spýtal sa.

,,O 14:00 na konci mesta," odpovedala som.

,,A kde budeš pracovať?"

,,Noo, ja vlastne ešte neviem," zarazila som sa. Prečo mi to Max zatajil?

,,Dúfam, že to nebude na druhom konci sveta," povedal otec, ,,ale to je vlastne jedno, ty sa nestratíš." ,,Drž sa, princezná," dopovedal a dal mi pusu na čelo.

,,Ďakujem," povedala som s jemným úsmevom na tvári.

Spolu sme sa naraňajkovali, dala som si sprchu a skultúrnila som svoj vzhľad. Obliekla som si biele kvetinové šaty, na nohy som si dala čierne konversky (keďže som sa mala stretnúť s Maxovým kamarátom niekde v prírode, tak som nebrala až tak vážne, čo si dám na seba) a psychicky som sa pripravovala na pohovor. Naobedovala som sa, dostala som ešte pár povzbudivých slov od rodičov a zabuchla som dvere od domu. Prešla som k svojmu autu, posledný raz som zamávala rodičom a nastúpila som. Nastavila som si navigáciu a vyrazila som na cestu. Už som tam síce raz bola, ale bolo to veľmi dávno, takže som si nezapamätala, ako sa tam dostanem.

Po pol hodine som konečne uvidela ten starý dub. Nezdal sa mi až taký veľký ako vtedy. Ako malá som všetko vnímala väčšie. Zaparkovala som pár metrov odeň. Pri dube už stál Max a opieral sa oň. O chvíľu sa spoza duba vystrčil aj druhý človek.

,,Ahoj, Ann," pozdravil ma. ,,Toto je môj kamarát, Matt," povedal a ja som si podala ruku s jeho trochu vyšším kamarátom.

,,Teší ma, som Anna," predstavila som sa.

,,Matt, aj mňa teší," odpovedal s úsmevom.

,,Mal by som ti niečo o tejto práci povedať," pokračoval Matt.
,,To miesto je dosť ďaleko odtiaľto, ale odvoz máš zabezpečený a bezplatný ako aj ubytovanie a stravu. Šaty aj hygienické potreby ti dajú, nemusíš si tam nič brať. Tvojou úlohou bude starať sa o zvieratá, rastliny, ľudí a plniť úlohy, ktoré si bude tvoj nadriadený želať. Nemusíš sa báť, on je tiež kontrolovaný, takže ti nemôže dávať nejaké nechutné návrhy. Ale musíš bezpodmienečne splniť všetko, čo ti povie. Nepracuješ stále, môžeš sa rozprávať s ľuďmi, ktorí tam žijú a máš dovolené sa s nimi zabávať. No nezabudni, dodržuj všetky pravidlá, ktoré ti tvoj šéf určí. Ak nie, stihne ťa trest."