Práca snov

3.

Prepáčte, že dlho nevyšla ďalšia časť, ale ležím doma s vysokými teplotami, takže som rada, keď je mi chvíľu lepšie. Ešte by som vás chcela poprosiť o to, aby ste mi písali, čo sa vám v danej časti páčilo alebo nepáčilo, podľa toho môžem svoju tvorbu zdokonaľovať. Do pozornosti by som ešte chcela uviesť svoju druhú poviedku Polárna žiara, ktorej časti vydávam na striedačku s časťami Práce snov. Ďakujem, vaša Sue ;-)

Zamrazilo ma. Povedal to takým štýlom, ako keby ma mali popraviť. Ešte ma zaujímala posledná vec: ,,Aký je plat?"

,,50 dolárov na hodinu," povedal Matt.
Nadvihla som obočie. Veď budem milionárka! Nezdalo sa mi to. Ako je potom možné, že je to miesto stále voľné?

,,V čom je háčik?" nedalo mi to.

,,V ničom. Ale asi ti bude vadiť, že poštár tadiaľ chodí raz do roka, nikde naokolo žiadna pošta nie je a nie sú tam telefóny, takže jediný spôsob, akým budeš udržiavať kontakt s rodinou je ten poštár,"
povedal. No výborne, takže budem úplne odtrhnutá od sveta. Ale aspoň zarobím kopu peňazí a rodičia na mňa budú hrdí, že som niečo dokázala.

,,Tak dobre, súhlasím s podmienkami," povedala som.

,,Super," povedal natešene Matt, ,,buď tu zajtra o 10:00."

,,Rozkaz," povedala som so vztýčenou rukou pri hlave ako vojak. Rozlúčila som sa s chalanmi a nasadla som do svojho auta.

Keď som prišla domov, rovno pri dverách ma čakal výsluch:
,,Tak ako?" spýtala sa mama.

,,Mám to miesto," povedala som a mama ma začala stískať.

,,Gratulujem, srdiečko!" nadšene zvolala mama. ,,Mark, Annie dostala tú prácu!" zakričala na otca, ktorý bol v kuchyni, no okamžite dobehol za nami.

,,Ja som vedel, že to zvládneš," povedal otec a objal ma.

,,Je to ďaleko odtiaľto, budem tam istý čas bývať, aby som nemusela dochádzať. A nemám ako s vami udržiavať kontakt... Maxov kamarát hovoril, že tam chodí poštár raz do roka a nemajú tam telefóny," povedala som smutne.

,,To musí byť riadny zapadákov," povedal pobavene otec. ,,Kde to je?"

,,Ja... vlastne netuším, odvezú ma tam," odpovedala som.

,,To je čudné... A čo budeš robiť?"

,,Starať sa o blaho všetkého živého aj neživého," povedala som s vycerenými zubami.

,,Dúfam, že sa nebudeš starať aj o blaho tvojho šéfa," prižmúril oči.

,,Neboj sa, nič si ku mne nedovolí. Som silná nezávislá žena!" zasmiala som sa.

Aj rodičia sa smiali. Takýchto chvíľ nebolo v posledných rokoch veľa, takže som si to veľmi užívala.

Večer som strávila s kamarátkami v nákupnom centre a v bare. Chcela som sa s nimi poriadne rozlúčiť. Budú mi chýbať.

Asi okolo pol 11 som prišla domov. Chcela som ísť do práce svieža. Odmaľovala som sa, umyla som si zuby, prezliekla som sa a vhupla som do postele. Rodičia už spali. Pozerala som do stropu a premýšľala nad tým, ako to tam asi bude vyzerať. Či sa budem starať o nejaké exotické zvieratá a rastliny, akí sú tam ľudia, ako bude vyzerať moja uniforma, čím ma budú kŕmiť, kde ma ubytujú... Bola som strašne zvedavá. Zavrela som oči a snažila som sa už na nič nemyslieť. Čím skôr zaspím, tým rýchlejšie ubehne noc.

Ráno som sa zobudila na tón môjho budíka. Vstala som a išla som sa naraňajkovať. Rodičia už sedeli v kuchyni pri stole a jedli. Oni museli tiež skoro vstávať, ale narozdiel odo mňa chodili normálne do práce. No dnes sa to deje aj mne. Môj prvý deň v práci.

,,Dobré ráno, spravili sme ti lievance, keď máš dnes svoj veľký deň," povedala mama.

,,Mňaaam, ďakujem," povedala som a hneď som si išla naložiť na tanier.

,,Lekvár?" spýtal sa otec podávajúc mi pohár jahodovej dobroty.

,,Áno, ďakujem," odpovedala som a vzala som si ho.

Keď sme dojedli, rodičia už odchádzali. Popriali mi veľa šťastia a zavreli dvere. Mne ešte ostávali dve hodinky, ktoré som venovala hygiene, úprave svojho zovňajšku a baleniu vecí do tašky. Matt síce povedal, že mi tam oblečenie dajú, ale musela som si zobrať niečo, v čom pôjdem večer do mesta. Ešte som si nabalila hygienické potreby, kozmetiku, nabíjačku na telefón a svoj laptop. Do vrecka som si strčila mobil a peňaženku, do ruky som vzala kľúče a tašku a šla som na chodbu. Tam som si obula svoje obľúbené fialové tenisky a vyšla som von z domu. Zamkla som, kľúče som hodila do tašky a išla som k autu. Mám 45 minút, povedala som si. To je dosť.

Dostala som sa do mesta a uvidela som pred sebou kolónu. Do riti, prečo dnes? Našťastie nebola dlhá, jeden magor s prívesom sa nevedel otočiť a blokoval všetkých na ceste. Asi po dlhých 7 minútach, ktoré sprevádzalo neustále trúbenie vodičov za ním, sa konečne vymotal. Ešteže som si nechala časovú rezervu.

Na dohodnuté miesto som dorazila v päťminútovom predstihu. Pri dube som nikoho stáť nevidela, tak som sa poobzerala po okolí. Vyšla som na lúku a to, čo som uvidela, mi vyrazilo dych...

Čo tam Annie videla? Tipujte 😉