Práca snov

5.

Zobudila som sa nevedno kedy. Otvorila som oči a uvidela som neznámy priestor. Nebol to sen. Som v neznámej krajine ďaleko od domova. Vstala som a pozrela som sa z okna svojej novej izby. Slnko už zapadalo. Trochu som sa upravila a vyšla som z izby. Na ľavej strane chodby presvitalo svetlo, takže som usúdila, že tam niekde je asi východ a vydala som sa tým smerom. Zrazu som pred sebou začula krik. Od ľaku som skočila ku stene. Srdce mi bilo ako splašené. Bol to mužský hlas, ale veľmi hrubý a zastretý. Keďže som odtiaľto chcela výjsť von, neostávalo mi nič iné, ako ísť za tým krikom. Pomalými krokmi som sa plížila ďalej. O chvíľu sa ozval znova, no hlasnejšie. Rozbehla som sa za svetlom. Odbočila som vľavo a bola som vonku. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Celá som sa triasla. Čo to bolo? To nemohol byť človek. Ale čo potom? Čo ak ma to vycítilo a chcelo zabiť? Stále viac som chcela odtiaľ vypadnúť.

Keď som sa spamätala, videla som pred sebou nádherný západ slnka. Krajší som nikdy nevidela. Keď som mala 15, chodievala som večer na kopec pár blokov od domu. Pozorovala som tú obrovskú ohnivú guľu, ktorá klesala postupne nižšie a nižšie. Obloha mala červeno-oranžovú farbu a večerný vánok sa mi pohrával s vlasmi. Tak to bolo aj teraz v tejto neznámej krajine. Ale obloha hýrila naozaj všetkými farbami, aké si len viete predstaviť. Bolo to magické a veľmi nezvyčajné.

Vydala som sa hľadať vedúceho. Kráčala som po tráve, ktorá bola všade okolo mňa. Oproti mne v diaľke bol elektrický plot, no za ním nič nebolo. Pozrela som sa vľavo a to, čo som uvidela, ma zarazilo. Tam, kde končil dom, z ktorého som práve vyšla, sa tiahol vysoký živý plot, ktorý tvoril nepriepustnú stenu cez celú šírku areálu. Prečo tu je? Čo sa za ňou skrýva? Tieto dve otázky mi neustále krúžili hlavou. Ovládla ma zvedavosť, a tak som sa začala pomaly k tomu plotu približovať. Načiahla som za ním ruku. Už som sa ho skoro dotkla, kým za mnou nezaznel výkrik.

,,Hej!" prudko som sa otočila a zbadala som malého staršieho pána v barokovom kostýme. Mal na sebe tie typické smiešne pančušky, klobúk, pod ním bielu parochňu a pásikavý oblečok s červenými a modrými pruhmi.

,,Poď so mnou, musíš sa zapísať," povedal a mňa striaslo. Mal hrozný škrekľavý hlas. Došlo mi to... S ním sa Matt rozprával. Asi je tu šéf.

,,Prosím vás, kde to som?" spýtala som sa ho.

,,V krajine harmónie a rovnováhy" povedal a zaškeril sa. Aha, okej... takže som niekde v inej dimenzii.

Chlapík sa kolísavým krokom kvôli svojej hmotnosti dostal do jeho ,,búdy" a ja som sa postavila k okienku ako na pošte.

,,Tu máš zmluvu a vypíš to," povedal nevrlo. Kedy sme si potykali? Podal mi pero a ja som vypísala všetko potrebné. Keď som mu papier podala späť, doslova mi ho vytrhol z ruky. Dúfam, že aspoň ostatní zamestnanci sú normálni.

,, O piatej ráno budeš pri tom dome, " rozkázal a ukázal na drevený dom v diaľke.

,,Teraz sa choď prezliecť, v tvojej izbe ťa čaká asistentka." Asistentka? Čo? Ja sa neviem prezliecť sama alebo čo? Som z tohto miesta stále viac zmätená.

Išla som teda tam, kde mi kázal šéf. Vošla som do domu, opatrne som prešla chodbou, ktorou som predtým vyšla von a vošla som do svojej izby. Tam ma čakala slečna v krásnych zelených barokových šatách. Prečo sú tu všetci takto oblečení? Pod šatami mala kovovú konštrukciu, ktorá jej dokonale tvarovala spodný diel šiat. Na nohách mala biele pančušky a zelené topánky na opätku. Jej vyvinutú hruď obopínal korzet. Na hlave mala vysokú bielu parochňu a bola výrazne namaľovaná, čo zvýraznilo jej orieškové oči.

,,Dobrý deň," pozdravila a uklonila sa.

,,Ahoj," pousmiala som sa. Bola približne v mojom veku, mohla som si to dovoliť.

,,Moje meno je Anabelle a som vaša osobná asistentka. Som vám kedykoľvek k službám." povedala slečna.

,,Prosím, tykaj mi. Som Annie," povedala som a podala som jej ruku.

,,No tak, neboj sa," povedala som, keď som videla, že je neistá.

,,Ja neviem, či smiem..." povedala.

,,Je to moje želanie," dúfala som, že potom už naberie odvahu.

,,Tak dobre... Teší ma, Annie," povedala nakoniec Anabelle. Usmiala som sa a ona tiež. Potom sa jej zreničky rozšírili a ústa roztiahla do ešte väčšieho úsmevu.

,,Musíme vás... teda ťa obliecť!" zapišťala a otvorila drevenú truhlicu, ktorú tam niekto doniesol, keď som spala. Nahla som sa nad ňu a moje oči sa rozjasnili.

Taaak, ďalšia časť je vonku!!! Ako kompenzáciu za dllllhé čakanie hneď zverejním aj druhú časť, ale pod podmienkou, že na tejto bude 7 votes a 2 komenty - spätná väzba je pre mňa dôležitá ;). Takže vás veľmi pekne prosím či už o kritiku, alebo o hocijaký iný komentár, ktorý mi pomôže rozvíjať a zdokonaľovať svoju tvorbu. A ďakujem krásne všetkým, čo moje príbehy čítajú (Práca snov, Polárna žiara).

Ste úžasní!!! Vaša Sue :* <3