Skryté myšlienky

Byť sám a byť osamelý

Mnoho ľudí si mýli samotu s osamotenosťou, no obe znamenajú niečo úplne iné. Samota je pre niekoho vykúpenie a oddych od okolitého sveta, pre niekoho je to strach z opustenia alebo hrozivý sen. Všetci sme iní, každý z nás to vníma inak.

Samotu vnímam ako relax. Čas na pretriedenie myšlienok tzv. vyčistenie hlavy. Ponorenie sa do vlastného sveta a venovanie pozornosti tomu, čo potrebuješ, chceš ty. Áno, je príjemné tráviť čas s ostatnými ľuďmi, zabávať sa, vytvárať spomienky, na ktoré sa bude roky spomínať. Ale všetci potrebujeme čas na regeneráciu, na druhý nádych. V dnešnom svete plnom internetu a komunikačných zariadení si nájdeme len málo času, kedy môžme povedať, že sme osamote. Ak nie sme online, akoby sme ani nežili. No pravdou je, že vtedy žijeme najviac. Všetci sme uponáhľaní, nestíhame spracovávať veci, ktoré sa nám dejú v živote, pretože veľa pozornosti venujeme ostatným naokolo a nenachádzame si čas sami na seba. Dosť často sa stáva, že nahromadené myšlienky a pocity vypuknú vo veľmi silné emócie, či už šťastné alebo tie smutné. A väčšinou sa to stáva, keď sme na malú chvíľu osamote. Preto si veľa ľudí spája samotu s niečím zlým.

Osamotenosť je už iný kamarát. Je to pocit, ktorý nás môže prenasledovať úplne všade. Či už ležíte sami v prázdnej izbe plnej spomienok alebo v miestnosti plnej ľudí s prázdnymi tvárami. Je to pocit, kedy si myslíte, že ste na svete úplne sami. No nie doslovne, samozrejme. Akoby ste prechádzali pomedzi ľudí no ani jeden vás nevnímal, ani jeden vám nerozumel, ani jeden na vás nemyslel, nemal rád. Snažíte sa usmievať, pretože úsmev ľudí spája. Ale čím viac sa snažíte a vidíte, že je to márna snaha, tým viac vás ten pocit prepadá. Zožiera vás zvnútra a bolestivo. Začnete si domýšľať, že vlastne vás tam medzi nimi nikto nechce, až sa začnete odťahovať. Pocity, ktoré zožierajú a nikto komu sa zveriť. Pretože, si myslíte, že nikomu na tom nezáleží. A tak sa nikomu nezveríte, dusíte to v sebe a nakoniec zistíte, že ste sami. Pretože ste každého vymkli pred veľkými kovovými dverami vášho vysokého múru. Cez ktorý sa nikto nedostane von, no ale ani vy von. Hľadáte aspoň malé okienko, trochu svetla no múr je príliš hrubý na to prebiť sa druhú stranu. Ste stratení, sami, v tme. Záchvaty strachu, úzkosti a plaču, pri ktorom sa neviete ani nadýchnuť. Strácate nádej, až žiadna neostane. Ostanete sedieť na zemi a hľadieť do neznáma. Už sa viac nesnažíte, pretože si myslíte, že nie je sa pre koho snažiť.

No ak by ste namiesto toho malého okienka v tej hlbokej tme, hľadali kľučku, ktorá je na dosah ruky, dvere by sa otvorili. Pretože kľúč, ktorý potrebujete, máte v ruke. Len ste naň zabudli. A možno by ste boli prekvapení, koľko ľudí by tam stálo. Možno nie veľa a možno len jedna osoba. Ale vždy je lepšie mať vo svojom živote len pár ľudí, ktorým sa dá naozaj veriť ako ich mať stovky a nemať rameno o ktoré sa oprieť. Sme závislí na láske ostatných. Beznádejne dúfame, že nás všetci budú milovať až zabudneme milovať sami seba. Odovzdávame druhým kúsky nášho srdca a pre seba si nič nenecháme. Až potom zistíme, že sme prázdni, a čakáme až nám niekto ponúkne ten svoj kúsok. No čo ak aj im neostalo nič. Nie každá osoba, ktorú v živote stretnete vás bude mať rada, nie každej sa bude dať veriť, a nie každá bude veriť vám ale takýto je život. Musíme si nájsť cestu, ktorou sa životom prebrodíme, s ťažkosťami, bez nich, s niekym po boku alebo sami. Zvládnuť sa to dá.