Skryté myšlienky

Otvoril si dvere, keď mali ostať zavreté

Bola som v poriadku, v relatívnom poriadku, tak ako len dokážem byť. Začala som sa učiť žiť sama so sebou, prestala som túžiť po niekom inom aby ma zachránil, začala som veriť tomu, že to zvládnem sama. Konečne som sa dvíhala zo zeme, keď v tom si sa v mojom živote objavil ty a podal mi ruku. Bez toho aby som sa o to pýtala, aby som o to žiadala a ja som tvoju pomoc prijala. Chytila som sa ťa a bez toho aby som postupne vstávala nahor vyskočila som na nohy s takou ľahkosťou a zahľadela som sa do tvojich očí. Tá modrá obloha v nich bola po dlhom čase prvá vec, ktorú som videla a usmiala som sa. Toľko svetla a nádeje po tmavých a čiernych mesiacoch na dne. Prišlo to náhle a vedela som, že takú rýchlu cestu nahor bude nasledovať veľmi silný pád naspäť dole. No nechcela som sa pustiť. Ten uspokojivý pocit, keď som bola v tvojej blízkosti mi vynahrádzal všetky tie studené noci, zrazu som cítila teplo, teplo domova. Tvoj úsmev mi dával pocit, že zvládnem všetko ak ťa mám blízko. Tvoj smiech mi navodil zimomriavky no zároveň mi dodal pocit, že všetko raz bude dobré, s tebou. Odomkol si kľúčku a ja som mala konečne pocit, že sa môžem znova otvoriť. No bála som sa, že ak to spravím, zavrieš moje dvere a nikdy sa nevrátiš späť. A tak som ťa nemohla pustiť dnu a snažila sa nahliadnuť do tých tvojich. Hľadala som pochopenie, podporu, priateľstvo. Krok po kroku som strhávala vrstvy a nahliadala dnu. Videla som krásu smútku a utrpenia, ktorým si prechádzaš, vnímala som tvoj pohľad na svet a zrazu som si uvedomila, že nie je rozdielny od toho môjho. Dostala som strach. Ako sa navzájom zachránime ak nedokážeme zachrániť samých seba. Videla som ako hľadíš do mojich očí a ty zas ako hľadím ja. Obaja sme to vedeli, no nik z nás sa neodvážil urobiť krok zo strachu, že o seba prídeme hoc ani jeden z nás neplánoval odísť. No život nás naučil, že každý odíde, aj ten kto sľúbil, že to nikdy nespraví. Len sme to chceli oddialiť, no neuvedomili sme si, že to je to, čo medzi nami robí tú veľkú dieru, ktorá sa časom zväčšovala. Začala som sa znova uzatvárať s vedomím, že už hlbšie zájsť nechceš a ty si utekal k iným dverám, pretože tie moje sa zatvárali a dostal si strach, že ostaneš stáť vonku, sám . A tak sme sa navzájom zraňovali, keď jediné, čo sme chceli bolo byť šťastní, spolu. Naše oči sa stretávali čím ďalej tým menej, a zo vzájomnej blízkosti bola vzdialenosť, ktorá sa už nedala zmenšiť. Vytvorili sme si odstup a mysleli si, že to jeden z nás prekročí, no obaja sme iba čakali a hľadeli ako sa náš obraz v budúcnosti zmenšuje. Objatia sa stali kratšími až vymizli úplne, zrazu som stála za svojimi zamknutými dverami s nádejou, že budeš stáť pred nimi a čakať na mňa, až sa znova otvorím. No ty si už bol preč a ja som znova sama. Dúfajúc, že sa naše cesty niekedy znova prepletú, v správny čas na správnom mieste, keď ja už nebudem zo strachu meniť zámok k dverám a ty hľadať tie otvorené, pretože kľúč k môjmu srdcu držíš pevne v rukách iba ty a všetko, čo stačí je prestať sa báť, odomknúť, konečne vojsť a ostať.