M07 | ls

14

Enjoy xx

"Shh, neboj sa."
Vydýchol potichu. Nechcel mu nič vysvetľovať, nie teraz. Už sa nekontrolovateľne snažil dostať pod látku boxeriek malého chlapca. Ten bol prekvapivo stále pokojný.

Jeho vlásky mu padali z očiek a začal si hmkať pieseň, ktorá stále hrala v pozadí. Keby len vedel, čo chce Harry urobiť...

Malý chlapec teda neprestával trieť prstíky o Harryho ľavú bradavku s pocitom povinnosti. Cítil, akoby to robiť musí, akoby to bola jeho povinnosť. Nepoznal totiž pocit voľnosti. Proste si pamätal, že to čo teraz robí, robil vtedy na gauči dobre.

Harrymu z úst vychádzali len tiché vzdychy a pohyby na jeho rozkroku sa snažil rytmizovať. Maličký ale ucítil pevnejší stisk ruky na jeho zadku, tak zaváhal a zastavil sa. Hlavu, ktorú mal doteraz položenú na Harryho zadýchanej hrudi nadvihol a chcel spojiť oči oboch v miestnosti. Starší ale neprestal, oči malého, vďaka svojim zavretým, nevidel. Tá rozkoš v jeho rozkroku bola v tej chvíli silnejšia ako čokoľvek. Celé to vyzeralo ako nechutná úchylka. Veď ten malý ani netušil čo sa práve dialo, a že je to niečo, čo sa len tak nerobieva. Preto sa Louis celou svojou silou posadil a zaprel sa dlaňami o hruď pod ním. Louisove vrásky na čele vďaka mračeniu vyzeralo podľa Harryho naozaj rozkošne.

"Všetko je v poriadku, hm?" povedal Harry, no v očiach mal obrovský chtíč, ktorý spolu s tými slovami neznel moc vierohodne. Malý zavrtel hlavičkou ako malé dieťa, vzal telefón a ľahol si na bruško vedľa trpiaceho Harryho. Ten len zakňučal, no nútiť ho nechcel, dokonca ani vystrašiť. Jediné čo mu zostalo, bolo dýchať a nechať to utiecť. Pozeral na svoj rozkrok a snažil sa na nič nemyslieť, aby sa upokojil. Vtedy si začal uvedomovať, že je to pekne nechutné, čo robí. Že tak nevinného chlapca chce využiť pre svoje potreby. Trošku mu bolo zo seba nanič.

Vydýchol nahlas, keď pieseň znela už asi tridsiaty piatykrát. M07 ale spokojne stále tancoval hlavičkou do rytmu hudby a na tvári mu behal jemný úsmev, ktorý bohužiaľ Harold nedokázal vidieť. Malý bol totiž otočený opačným smerom a sledoval pritom predmety okolo neho. Stále nové veci, ktoré chcel preskúmať.

"Toto!" vyšlo z drobných úst a ukázal na fotku v rámčeku, ktorú uvidel položenú na skrinke pri posteli. Postavil sa na nôžky, dal sa na špičky a vzal si to do ruky. Uvidel tam Harryho a iného chlapca. Usmieval sa do toho a prechádzal po plaste prstom. Potom pozrel na svojho záchrancu, ktorý vstal a mieril si to k nemu.

"Áno, to som ja." zasmial sa a pozeral sa na seba a svojho bývalého. "Ale...toto?" opýtal sa malý a myslel si, že aj Harry zažil rovnaký život ako on. Myslel, že je to niekto, ako mal Louis vychovávateľku. "To je taký môj kamarát." povedal jednoducho, lebo si myslel, že by Louis viac informácií ani nedokázal pochopiť. "Aj ja chcem." vyšlo z Louisa nevedno čo tým myslel. Chcel byť jeho kamarát, alebo chcel mať fotku s Harrym?

Starší sa zasmial, vzal rámik do ruky a pozeral na to. Premýšľal nad svojím vzťahom a snažil sa nepokaziť si náladu. M07 mu rámik zase vzal a ukazoval stále prsom na jeho bývalého. Pozrel do očí staršiemu a dúfal, že mu Harry povie viac. Louis by totiž rozumel. Určite by niečomu rozumel.

"Je to taký zlý človek, vieš?" povedal Harry a Louis len naklonil hlavu a pomohlo by mu, keby mu Harry viac znázorňoval prakticky ako teoreticky. Preto Louis naklonil hlavu a udrel sa do ruky, aby sa uistil, či to pochopil správne. Harry to hneď pochopil. "Nie nebil ma..." zakrútil hneď hlavou a ukázal Louisovi smutnú tvár a znázornil slzy, aby pochopil, že mu ublížil psychicky. Malému to trošku trvalo, no asi to začal chápať správne. A Harry konečne zistil ako Louisovi možno veci lepšie vysvetľovať. Ukazovaním.

...

Harry mladšiemu vysvetlil mnoho vecí. Ukázal mu čo všetko môže a čo nemôže, čo je správne a čo zase zlé. Louis sa snažil dokonca učiť sa aj nové slová a zlepšoval sa každým dňom viac a viac. Starší sa sústredil viac na edukatívnosť než na svoje túžby. Spával s malým v posteli každú noc v zasvietenej spálni, ale držal sa vždy trošku ďalej, keby náhodou prišiel jeho bývalý, ktorému už prestával večer robievať jedlo. Akoby si zvykal, že Louis je jeho náhrada. Akoby na Nicka zabúdal a myslel viac na to nové malé stvorenie. Prešlo asi 5 dní, odkedy malý začal chápať veci a rozmýšľať viac. Veril Harrymu a Harry zase jemu. Keď chodil starší preč, či už na nákup, alebo do práce, maličký poslušne sedel doma a pozeral telku, alebo počúval svoju jedinú a obľúbenú pesničku. Vždy Harryho poslúchal na slovo, no bol niekedy tvrdohlavý, napríklad, keď chcel jesť sladkosti, alebo byť dlhšie hore kvôli filmu. Pre staršieho to bolo veľmi ťažké, no robil to pre neho a hlavne si tým pomáhal aj sebe. Nebol sám a už ani nikdy nechcel.

...

Harry si začal postupne uvedomovať, že M07 nemôže byť celý život len na byte, tak sa v jeden deň rozhodol, že ho vezme von. Obliekol mu svoje tepláky a tričko a obul mu topánky. Mal by sa zastaviť niekde v secondhand-e, aby mu zaobstaral menšie topánky aj oblečenie. Jeho cieľom ale teraz bolo, aby ho vytiahol aspoň niekam medzi ľudí a spoločnosť...a hlavne na vzduch.

Louis sa najskôr zľakol, keď zistil, že ho Harry niekam berie. "Kam?" vydýchol prekvapene malý a dúfal, že Harry ho nechce dať zase naspäť. Chytil ho preto za ruku a krútil hlavou. Harry sa ale pousmial a pohladil Louisa po tvári. To v ich jazyku znamenalo, že sa nemusí ničoho báť, a že Harrymu môže veriť. To malého upokojilo a pomaly ruku púšťal.

Vyšli spolu odvtedy prvýkrát von z bytu do smradľavej chodby a potom dolu von z paneláku. Aby sa maličký nebál, Harry ho teda chytil za dlaň a venoval mu jemný úsmev, ktorý sa mu dostal naspäť.

Vyšli von. Harry ale netušil, že to bude tak ťažké...

Love you all