Štvanec - príbeh podľa skutočnosti

Vzrod - tam kde to všetko začalo.

Bol som ešte veľmi mladý. Sníval som ako každý iný tínedžer v 70-80 rokoch o dokonalom svete, mužoch v čiernych drahých oblekoch s kubánskymi cigarami v ústach popíjajúc škótsku whisky. Skrátka typický ničím zaujímavý tínedžer.

Písal sa rok 1972. Mal som sviežich 17. Vonku pálilo príjemné letné slniečko, ktoré sprevádzal jemný vánok. "Úžasný čas na užívanie si prázdnin na miestnej priehrade s kamarátmi! No aby som to uskutočnil musel som najprv pobehať všetky domy kamarátov, predsa len vtedy sme nemali internet a pevná linka ? To bol v našich časoch neskutočný luxus."
Prázdninové dni plynuli a ja si ich deň čo deň užíval. No len jeden jediný deň si pamätám  do dnes. Deň, keď  prišiel neskutočný zvrat. Zvrat, ktorého dátum mám navždy v hlave.

28.8.1972 - mohlo byť tak okolo 9 večer. Vracal som sa domov z priehrady obohatený o ďalších tucet zážitkov. Vysmiaty od ucha k uchu kráčajúc ulicov som si popiskoval vtedajšie hity. Prišiel som domov. Bolo v ňom nezvyčajné ticho. "Ahojte otec, ahojte mama" zakričal som. Po otvorení izby v ktorej zvyčajne sedávali mama a otec som sa zhrozil. Na stole ležal telegram. Bol otvorení a síce nebol pre mňa nahliadol som doň. Bolo v ňom písané že našli utopenú mamu. Okamžite som zamrzol a začal som cítiť ako ma oblial neskutočne studený pot "To... to... nemôže byť pra... pravda" okamžite som sa zosypal. Preplakal som celú celučičkú noc. Otec prišiel nejak nad ránom, už z jeho chôdze som si uvedomil že ho to aj napriek tomu aký bol vždy tvrdý chlap, ktorého vychovala vojna neskutočne zlomilo a tak siahol po alkohole. Nevyslovil ani jediné slovo. Trmácajúc sa dostal do izby kde sa zamkol. Nemo som presedel hladiac do blba celý zvyšok dňa. V deň pohrebu som sa vybral za otcom do izby. Po všetkom čo sa za posledné dni stalo  som si myslel že už nič horšie ako list o smrti svojej matky neuvidím. Naskytol sa mi pohľad na telo vysiace na slučke. Bol to môj otec. Smrť manželky s ktorou pred a po vojne strávil celý svoj život ho dohnala k samovražde. Nedokázal sa s tým vyrovnať. Zrútil som sa. Behom 3 dní sa zo mňa stala sirota. Sirota, ktorá aj napriek prísnemu prístupu svojich rodičov milovala nadovšetko. Do opateri si ma vzala teta. Sestra mojej mami. Trvalo neskutočne dlho kým som sa z toho vyrovnal. No jedno sa zmenilo. Zostal som chladný. Neprejavoval žiadne emócie.

21.10.1973. Mal som osemnásť a veľmi dobre som vedel čo to znamená. Prídu si po mňa a budem musieť narukovať. Telegram prišiel pre istotu s predstihom, kedže vtedajšia pošta bola ešte nevyspytateľnejšia ako tá dnešná. Narukovať? To rozhodne nebolo to čo som v živote chcel. A tak som sa nedostavil. Prešlo zopár dní. Pred domom zastavilo auto vojenskej polície.. Vystúpili z neho dvaja muži. Bez slov ma odvliekli. Posadili ma do miestnosti, ktorá dnes predstavuje vypočúvaniu miestnosť v amerických filmoch, akurát bez zrkadla. Po niekoľko hodinovom vypočúvaní ku mne poslali doktora. Doktora, ktorý mal za úlohu skontrolovať môju psychickú spôsobilosť a teda či musím alebo nemusím narukovať. Vypisoval si rôzne papiere. Po pár minútach mi povedal že poznal môjho otca. ,,Bol to úžasný vojak a o to lepší kamarát. Je hrozné čo sa u vás doma stalo. Dlžíl som mu láskavosť no už mu ju nijak neodplatím. Chlapče, sľúb mi že nerobím chybu!" Slúbil som. Na papier potom otlačil pečiatku a odišiel so slovami "drž sa mladý". Po chvíľke do miestnosti vstúpili opäť tý dvaja muži. Odprevadili ma k východu so slovami že mám šťastie. A vyhodili ma a ja zostal na ulici.

1.11.1973 - Začala sa zima. Zima iná ako sú tie dnešné. Odhadujem mínus pätnásť stupňov vzhľadom na to že mrznem ako nikdy predtým. Musím niečo vymyslieť inak túto zimu neprežijem. Prešlo zopár dní a ja som sa  musel uchýliť k tomu najhoršiemu. Začal som kradnúť. Nie pretože som chcel ale pretože som musel aby som prežil. Začalo to drobnými krádežami jedla v obchodoch. Stále som sa zlepšoval. Síce som na to nebol absolútne hrdý, no život bol raz už taký a ja som vtedy nemal moc na výber. Teda počkať, mal. Mohol som si vybrať medzi smrťou alebo prežitím. Voľba bola jasná. No časom som zistil že potrebujem viac než len jedlo. Začal som vykrádať vtedy jednoducho zabezpečené autá. Bral som od šperkov po všetko čo som mohol speňažiť. Kedže som bol dlhšiu dobu na ulici spoznal som zopár ľudí, ktorí tieto veci odomňa vždy odkúpili. Odkupovali to odomňa síce po zlomok reálnej ceny. No časom  mi to však "strelilo"  aspoň na skromnú izbu.

28.12.1973 - pár dní po Vianociach, ktoré pre mňa stratili význam sa mi na ulici prihovoril jeden dobre vyzerajúci muž. Súdiac podľa strihu a materiálu v neskutočne drahom a kvalitnom obleku odhadujem to na Taliansko hovoril som si v duchu. Vyzeral presne ako v mojich detských snoch. Ako z filmu o mafiánoch. "Počuj, počul som o tebe že si veľmi dobrý a že zvládneš čokoľvek. Mal by som pre teba jednu prácičku, ktorá ti hodí toľko peňazí že sa vykašleš na tvoje autorádia a podobný bordel". ,,počúvam, pane". Muž sa hrdo zasmial. "Vidíš vieš čo je dobré" a potiahol si z cigary. "Chcem aby si pre mňa ukradol auto. Nie je to však hocaké auto. Dám ti na to všetko potrebné a rovnako dostaneš všetky potrebné informácie a miesto". Hľadiac na jeho vážnu tvár som si uvedomil že sa nejedná o žiaden fór a že po mne skutočne chce ukradnúť auto. "Nemaj strach to zvládneš. Spolieham sa na teba." Vtedy som však nemal absolútne poňatie kto ten muž je a už vôbec nie komu to auto patrí. Avšak sila peňazí prehovorila.

30.12.1973 - Šlo to ako po masle. Auto som priniesol do tmavšej uličky na ktorej konci som vošiel do garáže.  "Vďaka bažant. Dúfam že si mi ho moc nepoškodil. Zvládol si to presne ako som si myslel".  Bol tam opäť on a zopár ďalších mužov. "No už prosím ťa z neho vypadni nemám celý deň." Ako som vystupoval zazrel som ako z vačku v obleku vyťahuje kľúče. "Prešiel si skúškou. Vitaj medzi nami." Onemel som. "Aká skúška pane?!" Zasmial sa a z vrecka vytiahol balík peňazí podávajúc mi ho. "Ber to ako začiatok a prosím ťa kúp si niečo na seba nech nám nerobíš hanbu". Stále som sa nemo naňho pozeral s otvorenými ústami. "Auto, ktoré si ukradol patrí mne. Volám sa Tibor a oddnes pracuješ pre mňa. Pracujeme pre bratov Kolárovcov. A teraz si nástup šéf vždy rád vidí nové tváre" prišli sme do obrovskej vily. "Správaj sa ale prosím inteligentne, potrpia si na inteligencii a úrovni svojich ľudí." Naznačil mi rázne. Vošli sme do obrovskej miestnosti. Celá miestnosť pôsobila neskutočne luxusne. Nábytok z nádherného dreva, skrátka neskutočný komfort. Na jej konci sedeli na obrovskom gauči dvaja muži v oblekoch. V rukách mali pohár a na stole súdiac podľa farby určite whisky. Neveril som vlastným očiam. Som snáď vo filme? Je tu niekde skrytá kamera?! "Páni Kolárovci. Toto je ten nový o ktorom sa hovorí na uliciach. Poradil si ľavou zadnou" zasmial sa Tibor. "Sadni si" prehovoril jeden z nich. Nehodlal som sa mu odporovať a tak som sa okamžite usadil. "Od dnes pracuješ tuto pre Tibora. A budeš patriť medzi autíčkarov. No garantujem ti bažant! Jediná chybička a si mŕtvy!" Oblial ma ešte studenejší pot ako pri čítaní dopisu o smrti mojej matky. "N-n-nesklamem vás pane!"
"Tak si ho už odveď Tibor riešime tu niečo dôležité!". Sadli sme do auta a Tibor spustil "buď ostražití síce máme podplatených policajtov no ostražitosti nikdy nie je nazvyš." Zastal pri mojom skromnom byte. "Ozvem sa ti, keď ťa budem potrebovať. Zatial sa daj dokopy". A odišiel.

2.1.1974 - Stále som to nedokázal vstrebať. Bolo tak osem hodín ráno, keď mi niekto zaklopal na dvere a podstrčil popod ne obálku. Otvoril som dvere no už tam nik nebol. Zatvoril som a začal otvárať obálku. Bol v nej dopis a všetko potrebné. Začal som čítať. Boli tam všetky potrebné informácie a to, echo na auto, ktoré musím ukradnúť. Kde a kedy sa nachádza a koľko času mám. A nakoniec adresa kam ho treba dopraviť. "Patrím medzi gang? Som súčasťou podsvetia ?" Pýtal som sa sám seba nahlas. Čas vychádzal na večer keď sa zotmie. No ako mi povedal Tibor, ostražitosti nikdy nie je nazvyš. O to viac to platí ak máte ukradnúť auto v dobe kde by človek za niečo také dostal doživotie. A tak som sa po raňajkách, ktoré spočívali z tvrdého chleba a kúsku salámy vybral na miesto obzrieť terén. Malo by to byť niekde tu. Bolo to celkom odľahlejšie miesto Žiliny. Málo ľudí a nízka populácia mi hrala len a len do karát. Chvíľku som sa prechádzal nenápadne po okolí. "Super toto bude jednoduché" povedal som si v mysli. "Sakra! Počúvam sa vôbec? Jednoduché ? Som predsa zločinec!" Začalo so mnou súperiť svedomie.

2.1.1974 21:35 - Auto už stojí na mieste a majiteľ už zjavne spí. Je čas ísť. Vytiahnuť v tých časoch "kolík" na zamykanie bolo neskutočne jednoduché a tak som behom dvoch minút sedel dnu a spájal káble zapaľovania. Motor nádherné naskočil. Predsa len to bolo na tie časy nadčasové a drahé auto. Vydal som sa teda na miesto určenia sledujúc spätne zrkadlá pre prípad že ma niekto sleduje. Tibor už čakal na mieste ako vždy. "Bažant neprestávaš ma prekvapovať! Tak sa mi to páči" a ako inak mi podal kôpku peňazí so slovami "skvelá práca, ozvem sa" a ako vždy odfrčal. Na tie časy som sa začínal cítiť ako milionár predsa len bolo kradnutie aút pre mňa už skôr ako hobby.