Štvanec - príbeh podľa skutočnosti

Polnočný zvrat

13.4.1974 - Tesne po polnoci zazvonil telefón. Okamžite som ho zdvihol aby sa nezobudila Veronika.
"Áno?"
"Výborná práca bažant! Príď si po obálku ako vždy. Predá ti ju osobne jeden zo šéfov tak sa ponáhľaj nech dlho nečakajú". Zložil. Okamžite som sa naspäť obliekol. Pozrel sa na ňu a povedal si "ako malá princezná hehe". Pobozkal som ju ešte na čelo a odišiel.

0:41 pred garážou.
"Tibor skutočne to nemohlo počkať?! Vieš koľko je vôbec hodín?". Skríkol som naňho. "Peter, viem... nebol to absolútne môj nápad. Myslíš že by som tiež najradšej nespal? No šéf je šéf."
"Chápem" znepokojene som odpovedal.
"Tak pozrime sa tu ho máme" ozvalo sa spoza Tibora.
"Dobrý Šéfe". Okamžite som reagoval na príchod jedného zo šéfov.
"Človek, ktorého si v tom aute zabil sa volal Boris Pavelko. Patril k ukrajinskej mafii. O čo im však ide stále neviem. Každopádne úžasná a precízna práca Peter." Podal mi veľký balík peňazí.
"Zaslúžiš si to." Dodal. Odhadoval som to na dobrých štyridsať  až päťdesiat tisíc korún, ktoré v tej dobe mali neskutočne obrovskú hodnotu. Poďakoval som tak ako sa na chlapa patrí, načo sa šéf pobral naspäť do auta a odišiel.
"Ukrajinci?" Spýtal som sa Tibora.
"Čo tu prosím ťa chcú?" Dodal som k predošlej otázke skôr než stihol Tibor vysloviť čo len jediné slovo.
"Neviem, neviem, Peter ale mám zlý pocit. Dávaj na seba pozor a najmä dávaj pozor koho k sebe pustíš."
Následne rovnako ako šéf pobral sa aj on preč.

07:00 - vrátil som sa domov po x hodinách dúmania v aute o Borisovi. Veronika ešte krásne spinkala. Zastavil som sa a díval sa na ňu ako na princeznú.
"Mal by som jej urobiť raňajky skôr než sa zobudí" povedal som si v hlave.
"Vajíčka? Chlebík? K tomu káva ? Čaj? Ach... čo jej len mám sakra urobiť jesť?!" Rozhodol som sa pre "hamandeggs" so zeleninou, syrom a čajom.

7:20 - "Vstávame princezná." Pošuškal som jej do uška.
"Ešte nie" odpovedala nahnevane.
"Šup, raňajky do postieľky sú hotové!" Chvíľku sa mrvila a jej telo vzdorovalo no netrvalo dlho a otvotila očká.
"Dobré ránko princezná."
"Aj tebe" a naznačila že chce pusu. Pobozkal som ju a podal jej tácku s raňajkami.
"To si naozaj urobil pre mňa ? Spýtala sa zaskočene.
"Vidíš tu snáď niekoho iného? Samozejme že pre teba" zasmial som sa.
"Ďakujem." Sotva poďakovala a už sa pustila do jedenia.. "mmm, kde si bol v noci? Zobudila som sa a hľadala ťa ale nebol si tu."
"Ach" povedal som si v hlave.
"Volal mi známy že si vypil a potrebuje odviesť. Chcel som odmietnuť ale dĺžil som mu to. Nechcel som ťa zobudiť a tak som sa potichu vytratil."
"Bála som sa." Jej tvár sa priam premenila na smutnú.
"Prepáč princezná. Už sa to nestane." A ľahol si vedľa nej. Hneď ako dojedla a odložila misku na nočný stolík sa zrolovala do paplóna ako nejaká sushi rolka a prigúľala sa ku mne. "Dovolíš mi ešte takto pekne napapanú spinkať že áno?"
"Nezostáva mi predsa nič iné" načo som ju objal. "Únava na mňa za posledných pár dní doliehala viac a viac a tak sa jej konečne poddám". Pomyslel si a tvrdo zaspal.