Štvanec - príbeh podľa skutočnosti

Tmavý Les

Chata sa nachádzala dobrých 30 minút od poslednej civilizácie, ktorú tvorila poväčšine zver a sem tam nejaké auto. Nachádzala sa na dosť veľkej trávnatej ploche na docela rozľahlej lúke obkolesenej nádherným lesom. Nachádzalo sa v nej niekoľko spálni, kúpeľňa, kuchyňa, skrátka taká klasická lesná drevená chata. Nebyť v našej situácii určite by som sem zobral Veroniku aspoň na týždeň. Ďaleko od populácie. Len my a príroda. Kto by to bol povedal že tá mestská nežná kráska bude mať takú slabosť na prírodu? Priam ju milovala. Okamžite som si všimol ako sa jej rozsvietili jej krásne uplakané opuchnuté očká. Opäť bola vyslobodená z mestského stereotypu. Stereotypu, ktorý nás všetkých non stop niekam naháňa. Stereotyp, ktorý určite každý z vás pozná.

"Takže vy sa tu zatial zložte a ja skočím do stodoly" riekol Tibor.
"Tento dom má aj stodolu?! Spýtal som sa prekvapene.
"Má Peter, má a ty tam za mnou prídeš hneď ako sa tu so ženou zložíte. Potrebujem prebrať čo bude ďalej." A pobral sa preč.
"Veronika lásočka moja. Nechám ťa tu chvíľku samú idem len dozadu do stodoly za Tiborom. Zatial nás môžeš udomácniť predsa len tu nejakú dobu pobudneme."

Stodola bola ako klasicky plná sena no nikde ani známka po žiadnom zvierati. Prešiel som až na úplný koniec kde ma čakal pri obrovských prepadávajúcich dverách Tibor.
"Čo tu hľadáš?".
Tibor na mňa pozrel a okamžite odpovedal "toto nie je len nejaká obyčajná chata... je to náš úkryt. Sú tu zbrane, munícia proste všetko potrebné. Je to úkryt "našich" presne pre takéto prípady." Zaskočilo ma to, no hneď ako som videl tú výbavu potešil som sa. Bolo tam zbraní a munície hádam pre celú armádu.
"O tomto mieste vedia myslím už len šéfovia čiže sa možno čoskoro objavia. Dúfam.. Takto by sme aspoň zistili čo sa vlastne deje a čo bude ďalej."

Prišiel večer. Veronika nám naložila jesť a usadila nás za stôl.
"Dobrú chuť dúfam že ti bude chutiť Tibor, je to Petrová obľúbená". Ako sme tak jedli dosť často sme sa na seba s Tiborom pozreli a obaja čakali, kedy nás Veronika konfrontuje.
"Takže, ktorý z vás mi chce niečo povedať?!" Vykríkla.
"Lásočka" ujal som sa slova.
"Počúvam miláčik..."
"Ja, pamätáš ako sme sa zoznámili ? Vtedy v tej kaviarni kde si pracovala. Nebol som tam len tak. Ten výbuch a to všetko.. mal som to všetko na svedomí."
Mrazivo som začal čakať odpoveď až ma priam oblial studený pot.
"Áno miláčik pamätám ako by som mohla zabudnúť. Pokračuj prosím ťa". Odpovedala na počudovanie dosť kľudne.
"Nie som ani žiaden bankár s úžasným platom. Pracujem pre podsvetie a Tibor nie je žiaden kolega z práce ale môj mafiánsky parťák. Vtedy v ten deň, keď sme sa spoznali som dostal za úlohu odpáliť to auto aj s tým ukrajinským bastardom. Teba som vtedy chcel využiť len ako blbé aliby".
"Ali..." začala plakať.
"Veronika lásočka nechaj ma prosím dohovoriť. V ten deň som sa však do teba zamiloval. Mala si všetko čo taká žena má mať! Bola si nádherná, šibalská a mladá, plná entuziazmu. Mojimi aliby si bola maximálne 20 minút, potom sa všetko zmenilo". Pomaličky som jej začal utierať tvár zakial sa mi hodila do náručia.
"Milujem ťa Peter!"
"Vieš že aj ja teba trdlo najviac ako sa len dá".
"A prečo po nás teraz idú? Kto sú? Čo chcú?!" Bleskovo sa opýtala.
Sotva stihla dopovedať a Tibor už spustil.
"V prvom rade ďakujem za polievku. Bola úžasná. Poďme teda k veci. Peter v ten deň zabil jedného vyššie postaveného nasadeného špióna z Ukrajiny, ktorý u nás sliedil a získaval informácie pre ukrajinskú mafiu, ktorá si robí už dlho nároky na naše krásne Slovensko. Sú mafiáni ako my. Čo chcú ? Petrov život za život ich muža".
V ten moment som zacítil ako ma ešte silnejšie Veronika objala a ako znovu začína plakať.
"Nesmie sa mu nič stať! Čo by som bez neho robila?! Je mojim všetkým!" Skríkla cez slzy.
"Presne preto sme tu šibalka" uštipačne sa zasmial.
"Myslíš že by som mohol dostať ešte dupľu? Už sa nečudujem že ťa Peter vždy tak vychvaľoval. Ja mať takú ženušku tak ani z domu nevyleziem."
Veronika sa šibalsky zasmiala. Nie tak obyčajne ako dnešné dievčatá, ktorým stačí vidieť kľúčik od bavoráka. Ale tak ako to vedela len ona.
"Jasné že môžeš a už dosť ešte sa budem červenať." Pobozkala ma a vybrala sa po dupľu.
"Aký máš plán Tibor? Súdiac podľa toho čo všetko sa deje sa len tak nezastavia pokým ma nedostanú."
"Nedostanú!" Ozvalo sa z kuchyne.
"Úprimne? Žiaden. Nikto sa stále neozval. Nevieme stále viac menej nič. Teda jedno áno. Sú tu a idú po tebe."
"Tak chlapci nech sa páči." Vôňa tej úžasnej chutnej polievky dokázala skutočne opantať všetky čuchové bunky. Bola úžasná. Úžasná ako moja ešte úžasnejšia žena.