Štvanec - príbeh podľa skutočnosti

Aliby alebo láska?!

Čoskoro sa objavila v nádherných šatách, ktoré ešte viac vystihovali jej šibalskosť a mladú ničím nedotknutú krásu. So sebou si niesla malý ruksak, ktorého obsah som odhadoval na spomínané náhradné oblečenie.
"Snáď som vás opäť nenechala dlho čakať pane" a opäť jej tvár rozjasnil úsmev. "Samozejme že nie. Svedčí Vám to slečna." Celú som si ju obzrel a všimol si ako sa mierne začervenala. "Ďakujem Vám hihi" odpovedala ako inak než šibalsky. "Skôr ako sa vydáme na cestu chcel by som sa Vám predstaviť a teda si potykať, samozejme ak Vám to nebude prekážať."
"Samozejme že nie Pa..."
,,Peter" prerušil som ju podávajúc jej ruku. "Teší ma ako už vieš Veronika" a opäť ma pevne objala. Zaskočilo ma to no nejak som nad tým ďalej nepremýšľal.
,,Je predsa mladá a život ju ešte poriadne nenakopal do zadku." Zasmial som sa v hlave. Každopádne mi neskutočne hrala do karát pre akékoľvek prípadné podozrenie. Mal som aliby. "Som predsa profesionál Hehe" opäť som si zdvihol ego. Žihadlo som pekne rozohnal na cestu. Motor sa krásne rozvrčal.
"Sedela si niekedy v takom aute?"
,,Nie nikdy... je.. je úžasné" zaskočene odpovedala. "Muselo stáť majland" odvetila. Na túto otázku som nebol vôbec pripravený.
"Šetril som naň dlhšie".
"Tak to ja by som musela šetriť hádam celý život pri mojej práci. Kde pracuješ?" Okamžite z nej vyletela ďalšia otázka.
"Pracujem v banke" bolo to prvé zamestnanie, ktorého príjem by zodpovedal autu.
"Aha" s úžasom na mňa pozrela.
"Chceš zažiť trochu adrenalínu?"
"No záleží od toho ako to myslíš Hehe".
"Takže to beriem ako áno" hrdo som odpovedal a plynový pedál zatlačil až na podlahu. Auto okamžite reagovalo a motor sa o to svižnejšie rozvrčal. Vplyvom výkonu, ktoré 911 ponúkala nás mierne vtlačilo do sedadiel. Veronika začala jásať a užívať si rýchlu jazdu. "Tak čo ? Zabávaš sa ?" Myslím že táto otázka bola pri pohľade na Veroniku zbytočná. "Samozejme že áno aaaaa!"

"Tak a sme tu" auto som zaparkoval pred bytom.
"Len mi nehovor že tu máš byt" povedala s úžasom sledujúc budovu pred nami.
"Už to tak bude" zasmial som sa. Po otvorení dverí ostala ešte zaskočenejšia pri pohľade na v tú dobu luxusné vybavenie, ktoré mám prevažne z Talianka.
"Niečo tak úžasné som nikdy nevidela". "Potrpím si na kvalite ale to už si si určite musela všimnúť. Veci si kľudne zlož kdekoľ..." nestihol som ani dopovedať a už som ju videl ležať v posteli.
"Toto je neskutočný luxus" povedala sama pre seba. "Tu sa musí spať ako v nebíčku".
"To zistíš až večer, kedže ja budem na gauči".

18:00 - Pozrel som sa na hodinky. "Mali by sme už vyraziť."
"Kam?" Spýtala sa.
"No predsa na tú večeru, snáď si nezabudla" pozrel som na ňu vážne.
"Noo hej Hehe trochu som zabudla. Prepáč ale keď tá posteľ je tak božská" bolo na nej vidno že ju z nej dostanem len horko ťažko. A vlastne som ju aj chápal tá posteľ bola skutočne božská.
"Tak zatiaľ ešte ležkaj ja sa len prezlečiem ak ti to nebude prekážať. Predsa len nech pri tebe nevyzerám ako šupák".
"Samozejme že nie".
Otočil som sa jej chrbtom a vytiahol zo skrine oblek a začal sa vyzliekať.
"Mmm" vydala zo seba dúfajúc že som to nepočul. Celé to bolo o to zábavnejšie, že si neuvedomila že som to skutočne počul a že vidím ako si ma obzerá v zrkadle.
"Tak a hotovo, už to chce len kravatu. Ktorú si ale vybrať?" Dumál som, keď zrazu ku mne zozadu prišla a jednu z nich vybrala a priložila k šatám a potom k môjmu saku.
"Jednoznačne túto aspoň budeme ladiť" povedala s určitou dôležitosťou. Chcel som jej ju vziať a nasadiť si ju sám no v tom ma pleskla po ruke.
"Nechaj pomôžem ti!" Drzo vyprskla a nasadila mi ju.
"Môžme teda ísť?"
"Áno poďme"odpovedala.

19:30 - V reštaurácii.

Ako správny gentleman som ju usadil ako prvú. "Oh, ďakujem" bolo na nej vidieť že na niečo podobné nie je zvyknutá.
"Dobrý večer. Čo Vám ponúknem?" Spýtal sa čašník.
"Ešte pozeráme, no prineste nám fľašu toho najlepšieho vínka, ktoré tu máte. Červené samozejme" dodal som. Akonáhle som dopovedal zdvihla zrak z menu na mňa.
"Je to tu neskutočne drahé mali by sme ísť inam". Navrhla. Bolo to síce neslušne no musel som sa zasmiať.
"Prosím ťa nepozeraj na ceny ale na jedlo, ktoré si dáš". Nahnevane pohľad opäť venovala menu. Bolo na nej však vidno že jej táto spoločnosť nerobí dobre. Predsa len bola to servírka v kaviarni. Dovolím si povedať že tu alebo v cenovo rovnakom podniku sedí prvý krát. Aspoň viem že nie je zlatokopka" zamyslel som sa. Fľašu nám doniesol samotný majiteľ podniku. Určite sa chcel presvedčiť či budem mať dostatok financií na jej zaplatenie.
"Fľaša toho najlepšieho vínka pre pána a pani" položil ju s falošným úsmevom na stôl. Kiežby som ľudí ako je on nepoznal.
"Na zdravie alebo ako by Francúz povedal toast". Štrngli sme si a obaja odpili.
,,Chutí úžasne. Snáď sa neopijem a neurobím ti tu hanbu " zasmiala sa pričom sa mi pozrela do očí.
"Snáď nie" zasmial som sa "a aj keby nedbám na názor druhých a predsa len sme mladí". Bolo vidieť že s takou odpoveďou nepočítala. "Vybrali ste si?" Veronika si vybrala špagety a ja dobrý kvalitný steak.
"Dobrú chuť Vám prajem". "Ďakujeme".
"Tak teda dobrú chuť ti prajem kráska."
Začervenala sa a pekne poďakovala.

20:30 - po večeri sme zjedli ešte dezert. Asi 3/4 fľaše sme si nechali vziať so sebou predsa len som musel ešte šoférovať.
"Poprosím účet". Prišiel čašník s knižkou ako to býva zvykom už aj dnes. Vnútri ležať účet na 5.000 slovenkých korún. Aby som nebol za držgroša nechal som mu 5,5. Pomohol jej opäť vstať a odišli sme smerom k autu. Otvoril som jej opäť dvere. "Ďakujem gentleman Hehe" šibalsky ako vždy.

21:00 - akonáhle som odomkol dvere bytu skočila do postele a poriadne sa do nej zababušila.
"Mladá dáma a topánočky nič?" Pozrel som sa jej na nohy.
"Ach ja..".
"Ach ty nič. Tá posteľ je skrátka ako magnet viem" usmial som sa.
"Veru" zasmiala sa.
"Smiem ti ich dať dole?".
"Bola by som ti neskutočne vďačná". Podišiel som k posteli jemnučko ju chytil za členok a pomaličky ju vyzúval. Cítil som ako sa pri mojom dotyku zachvela.
"Taaak a ešte druhá" a celý proces sa zopakoval.
"Ďakujem ti veľmi pekne".
"Prosím ťa to nestojí za reč".

Pár minút neskôr.
Sadol som si vedľa nej na posteľ a podal jej pohárik s vínkom.
"Zaslúžim si to vôbec Peter ? Neisto sa opýtala. "Prečo nie? Však o nič predsa nejde."
"Nie som absolútne na toto zvyknutá a nechcem aby si si myslel že som s tebou šla kvôli všetkému čo máš. Áno si bohatý ale ja som vyrastala v chudobe a na tú som aj zvyknutá. Nepotrpím si na žiaden lux..." prerušil som ju bozkom. Nebránila sa a opätovala mi ho. Bolo to zjavne tou menšou hladinou alkoholu, ktorý v nás koloval. Pritiahla sa ku mne ešte viacej a neprestávala. Ruky mi obmotala okolo krku. A ja jej hladil tváričku.