Štvanec - príbeh podľa skutočnosti

Stornovaná svadobná cesta?

Mali sme sotva týždeň do odletu, keď Veronika ochorela. Boli sme nútení odložiť naše milostné radovánky a vymeniť ich za posteľ a teplý čajík. Všetkú svoju energiu a čas som venoval len a len jej. Bola predsa mojim šťastím,láskou,pochopením. Neustále mi však hlavou behal Pavelko.. Chystá sa niečo o čom vedia len najvyšší? Bolo to všetko plánované ? Koľko ich tu ešte sakra môže byť?
"Čo sa mračíš? Čo ťa zase trápi hlupáčik?" Spýtala sa ukašlane Veronika.
"Nič miláčik trápi ma že si choručká, ale neboj ja si ťa vyliečim" pritúlil som sa k nej.
"Bože si tak neskutočne starostlivý. A nedokážem uveriť že sme manželia." Povedala úplne nadšene.
"Milujem ťa" odpovedal som, a objal si ju ešte silnejšie.

Pár hodín neskôr...

Ozval sa telefón. "Prosím, kto je tam?"
"To som ja Tibor!" Povedal zadychčane.
"Čo sa deje ?" Spýtal som sa ho neisto.
"Pavelko, bol veľmi vážený... Jeho kumpáni tu teraz mapujú terén! Chystá sa niečo obrovské ! Od kontaktov som sa dozvedel, že sem mieria oveľa väčšie ryby a ver mi jediné čo ich nasýti bude odplata zaňho!" V jeho hlase som cítil strach.
"Odíď kým môžeš ! Vedia o tebe všetko! Vedia kde bývaš ! Sú na ceste k tebe!" Kričal. Skôr než som čokolvek stihol povedať ozvalo sa "píp píp píp". Zavesil.
"Veronika! Zlatko! Vstávaj musíme ísť!"
Veronika vyskočila z postele.
"Prečo čo sa deje zlato?" Zľakla sa.
"Musíme odísť vysvetlím ti to cestou!" A okamžite som začal baliť najpodstatnejšie veci. Veronika sa vystrašene pridala. Zo "sejfu" som vytiahol všetky peniaze a falošné pasy. Poobzeral sa a za pás si pripevnil zbraň. "Zlatko! Nemáme moc času! Ponáhľaj" kričal som. V tom momente vbehla do izby Veronika s plne naprataným vakom.
"Však už som!" Kričala naspäť.

Pred bytovkou zastali 3 čierne autá. Všimol som si ich ukrajinské špztky. Výstúpili z nich muži v čiernych oblekoch.
"Už sú tu! Sakra! Veronika ! musíme ísť zadným vchodom!" Spanikáril som najmä kvôli nej. Opäť zazvonil telefón.
"Peter! Hádam si si nemyslel že ťa nechám v štichu! Čakám vzadu v aute! Ponáhľajte sa!" Spanikáril som ešte viac. Začali klopať na dvere.
"Veronika už nemáme čas ! Musíš utekať ! Nezastavuj sa! Vzadu čaká kolega z práce! Prosím bež!" Veronika sa rozplakala.
"Bez teba nejdem!" Kričala. Musel som ju nasilu vyhodiť, kedže mi nedala na výber a ja nechcel obetovať jej život...

Rozleteli sa dvere. Jediné čo som si v ten moment uvedomil bolo to že pre Veroniku musím získať čas a že každá jedna guľka ma môže stáť život. Okamžite som sa dal do krytu a spustil paľbu.

V ten moment Veronika začula streľbu. "Veronika to som ja okamžite nástup!" Zakričal Tibor.
"Kde je Peter ?!" Spýtal sa jej rovnako vystrašene ako bola ona.. Nezmohla sa na jediné slovo.
"Počkaj tu! Určite potrebuje pomoc! V žiadnom prípade nevychádzaj! Tu v aute si v bezpečí." Kričal bežajúc do bytovky.

"Minimálne dvaja to dostali. Je však len otázka času, kedy mi dôjdu náboje a je po mne" hovoril som si v duchu. Všade lietali guľky. Bolo to ako z novodobých filmov no so skutočnými zbraňami a nábojmi.
"Peter! Musíme ísť! Ozvalo sa spoza mňa. Bol to Tibor. Držal v ruke odistený granát, ktorý hodil smerom ku dverám.
"Poď ty idiot inak sa rozletíš na kúsky!" Kričal. Ako som sa však postavil a vydal na útek zacítil som obrovskú bolesť v oblasti brucha.
"Dostal som to" povedal som si. Sotva som stihol vybehnúť von a už ma zmietla tlaková vlna, ktorú spôsobil granát. Krvácajúc som sa dostal k Veronike. Pohľad na ňu ma utvrdil v tom že som mŕtvy. Bola bledá a neskutočne plakala. Nevnímala. Keď však videla moju ranu zhrozila sa ešte viac.
"Ty.. ty.. postrelili ťa ! Kto to bol?! Čo po nás chcú?!!" Začala sa vypytovať. Medzičasom Tibor neváhal a okamžite zaradil jednotku. "Musí ísť do nemocnice" skríkla Veronika. "Nemáme čas! Idú po nás!" Odvetil Tibor.

"Peter krváca! Musíme ísť do nemocnice nech mu to zašijú!" Neodbitne opakovala.
"Tibor, čo sa to vlastne kurva deje? Kde sú naši?!" Pri poslednom slove som v bruchu zacítil neskutočnú bolesť.
"Peter... ten ukrajinec čo ťa naň nevedomky nasadili veď vieš ten vysoko postavený..."
"no čo s ním" skočil som mu do reči.
"Prišli ho pomstiť. Problém však je že majú niekoho u nás. Preto vlastne vedeli kde bývaš" povedal vystrašene sledujúc cestu pred ním. "Je len otázka času kedy nás dostanú." Dodal. Sotva to stihol dopovedať a už do nás vletelo auto, ktoré sa nás pokúsilo dostať na stranu. Skoro by som povedal že mu to vyšlo, no Tibor nebol len tak nejaký zelenáč, ktorý to za volantom nevie. Vyrovnal volant a opäť dal motoru poriadne zabrať.
"Peter kamarát môj" spustil.
"Áno?" Odpovedal som svižne očakávajúc plán. "Vzadu v kufri mám samopal. Vieš čo máš robiť" povedal razantne sledujúc dobiehajúce nás auto.

Úprimne ani neviem ako som vtedy držal tú zbraň v rukách no vedel som že v nich mám život nás všetkých. Podarilo sa mi ich dostať a v bolestiach sa naspäť posadiť... Veronika neutíchajúc viac a viac plakala a celá sa od strachu triasla.
"Čo sa a a a a to vlastne deje?! Kto sú? Spýtala sa lapajúc po dychu.
"Všetko ti Peter vysvetlí len čo nájdeme úkryt všakže ?!" Tibor na mňa pozrel v spätnom zrkadle.
"Fajn..." povedal som plytko stonajúc od bolesti.

"Tibor pýtam sa teda znovu máš nejaký plán? Najlepšie taký, ktorý zrealizujeme skôr než ti tu zdochnem ako prašivý pes pred očami svojej milovanej ženy?!"

Tibor sa na mňa znovu zamyslene pozrel v spätnom zrkadle. Po chvíľke začal premýšľať nahlas.
"Šéfovia sa niekam zdekovali nevedno kam. Ide po nás konkurenčná mafia, ktorá sa nerozsypala ako tá naša. Pôjdu po nás kým ťa nedostanú. Zabijú všetko čo im skríži cestu. Sú to tvrdí chlapci to sa musí uznať".

"Tibor kurva! Toto všetko viem! Čo ten plán?!" V bolestiach som zastonal.

"Okej Okej mám to! Možno sú tvrdí ako skala no my máme predsa výhodu domácich. Hrá sa na našom ihrisku. Musíme odísť mimo centra diania. Ideme na Záhorie tam sa dočasne schovame kým niečo nevymyslíme. Cestou sa ale stavíme u chirurga nech sa ti na to pozrie.