Štvanec - príbeh podľa skutočnosti

Úkryt

Strach ? Nie ten som nikdy nepociťoval predsa je to len psychický jav, ktorý človek dokáže hravo obrátiť v svoju inštinktívnu výhru sprevádzanú ostražitosťou. Popísal by som to ako možno nejaký šiesty zmysel, ktorým však nedisponuje každý jedinec. Nekonečnou cestou som si v hlave robil jasno.
"Sme traja. Dvaja prašiví mafiáni, ktorí to jednoducho spackali a moja nádherná, nežná sladká žena. Stojíme proti... sakra ani neviem proti čomu vlastne čelíme. Za každú cenu však musíme chrániť jeden druhého a ja musím najmä ochrániť svoju polovičku, ktorá v tom je dokonca nevinne." Pri mojom premýšľaní ma rozrušovala neskutočná bolesť tej zasranej guľky. Nevnímal som absolútne atmosféru v aute. Len som tak sedel a krčil sa od bolesti. Buď zhebnem tu v aute alebo nás rozstrieľajú a nechajú niekde v lese nech sa o naše telá postará zver.

"Sme tu! Tu ťa dajú dokopy!" Vytrhol ma Tibor z myšlienok.
"Zverolekár?!" Skríkol som a následne zastonal od bolesti.
"Peter. Do nemocnice ísť nemôžeš okamžite by nás zavreli do lochu. Zverolekár mi dlží takže si takto aspoň splatí dlh". Veronika sa prebrala po dlhej ceste plnej plaču. Vyzerala neskutočne zničene a to len kvôli mojej hlúposti. Hlúposti, ktorá ju dostala až sem. Nevinnú krásnu mladú čašníčku.
"Kde sme? Zlatko si v poriadku? Stále krvácaš!" Začala sa vypytovať a znovu sa jej do očí hrnuli slzy.
"Kľud tu dajú Peťa dokopy a zatial vymyslíme čo bude ďalej. Neviem aký veľký máme náskok a ani či o nás vedia alebo nie. Musíme byť maximálne ostražití a nikde sa moc zatial nezastavovať". Vystúpili sme z auta odkiaľ ma opierajúc niesla Veronika a Tibor do ordinácie zadným vchodom. Tibor zaklopal.
"Dobrý pán Marcello ordinácia sa z technických príčin zatvára". Doktor prikývol a odišiel. Po chvíľke sa z ordinácie začali hrnúť masy ľudí so svojimi rôznymi zvieratami. Na dverách vysel papier "z technických príčin dnes zatvorené".
"Poďte dnu" ozvalo sa spoza nás mierne talianskym prízvukom. Okamžite som si doktora premeral. "Talian. Okolo 40tky".
"Čo sa stalo pán Tibor? Čo potrebujete?" Neotálal a hneď sa pýtal.
"Potrebujem aby ste sa pozrel na môjho známeho, dostal to počas prestrelky s Ukrajincami. Guľka je podľa všetkého stále vnútri." Vysvetľoval Tibor.

O 30 minút neskôr.
"Kaliber 9mm mali ste šťastie. podľa toho čo mi hovoril Tibor ste mal šťastie že vás zasiahol nejaký prašivý cane s devinkou a nie samopalom to by ste mi tu už asi neležal ha ha ha" povedal doktor docela sarkasticky.
"Dám Vám ešte nejaké lieky od bolesti len to moc nesílte inak to nevydržia štichy" povedal o dosť vážnejšie.
"Týmto sme si vyrovnaní pán doktor" vyprskol prichádzajúci Tibor s Veronikou.
"Nikdy sme sa nevideli ani ste tu nikdy neboli". Dodal doktor a usmiaty nás odprevadil k dverám.
"Ďakujeme Vám zachránil ste mu život! Radostne vyhŕkla Veronika.
"Rado sa stalo" odpovedal a zmizol.
"Aký je plán Tibor?" Opýtal som sa.
"Zariadil som nám chatu hlboko v horách kde líšky dávaju dobrú noc. Tam zostaneme nejakú dobu kým sa nám nepodarí zistiť o čo vlastne ide a ako sú na tom vlastne naši. Súhlasíte?" Obaja sme na seba s Veronikou  pozreli. "Myslím že ani nemáme na výber." Pričom mi Veronika len prikývla.

Zastavili sme na benzínke. "Musím dotankovať a vy zatial nakúpte čo treba nech tam neumrieme od hladu." Tibor sa radostne zasmial. Veronika vystúpila pričom ma Tibor zastavil. "Buď ostražitý kamoš nevieme čo nás kde čaká. Oči na stopkách." Dopovedal a vzápätí mi podal zbraň. "Pre istotu nikdy nevieš." Následne ma pustil a ja sa vybral s Veronikou dnu. Veronika bola vo svojom živle. Milovala variť a o to viac nakupovať suroviny. Okamžite zmizla a do 3 minút mala plné ruky najrôznejších vecí. "Tibor no tak pomôž mi ešte stále nemám všetko". Vysypala na mňa nákup a vzápätí opäť zmizla. Trištvrte vecí som ani nevedel načo slúžia ale "však som mafián nie kuchár ha ha" zasmial som sa a zastonal od bolesti. "Sakra, stále to bolí" opäť som zastonal. Veronika sa opäť vynorila spoza regálov s plnými rukami spolu s Tiborom, ktorého rovnako ako mňa nešetrila. "Pre istotu hihi" šibalsky sa zasmiala. S Tiborom sme sa na seba pozreli a rovnako z chuti sa zasmiali spolu s Veronikou.