Štvanec - príbeh podľa skutočnosti

Jackpot

Dokonca som začínal byť na seba pyšný. Nikdy som však nezabúdal na ostražitosť. Bolo to moje nové stredné meno.

12.4.1974 -  Podarilo sa mi vypracovať a zabezpečiť natoľko že som maličký jednoizbák so švábmi vymenil za obrovský štvorizbový priestranný byt v centre. Tvrdú nepohodlnú posteľ za kráľovsky skvost dovezený priamo z Talianka na mieru. Už som sa viac nemusel tlačiť v tej staromódnej MHD! Pred domom mi stálo auto zlatej éry. Auto s označením 911. Porshe 911, ktoré sa mi podarilo kúpiť ešte v starej verzii. Bolo to neskutočné žihadlo, sedieť v ňom? Niečo čo nedokážem do dnes popísať. Veľa z vás si ale určite teraz myslí že ma peniaze zmenili na nejakého snoba. Práve naopak... Síce je pravda že som svojej minulosti dal zbohom no nikdy, nikdy! Som nezabudol na to čo pre mňa rodičia za celý ich život urobili a vlastne za všetko čo dnes viem "ha-ha". V ten moment ako na zavolanie zazvonila pevná linka. "Presne na čas akurát som dojedol." Zasmial som sa. "Peter, počúvam." "Zdravím bažant. Príď do garáže o 9:00 mám pre teba niečo." "Okej". Mal som tak 30 minút. Akurát na rýchlu sprchu. Obliekol som sa a vyrazil so svojim žihadlom na cestu. V garáži boli aj páni Kolárovci. "Zdravím páni. Tak čo tu máme?" Kedže som patril už medzi elitu dočkal som sa od nich už aj potrasenia rukou čo som si neskutočne vážil. Mal som voči ním obrovský rešpekt. "Bažant tak môžem začať? Sadni si sem k nám" usadil som sa oproti bratom vedľa Tibora. "Tak o čo ide?" Opýtal som sa smelo. Jeden z bratov okamžite zvážnel. "Peter, toto nie je žiadna sranda. Ako už určite vieš alebo tušíš nie si jediný, ktorý pre nás pracuje. A po roku čo si tu si si určite už uvedomil kam patríš a kto sme." ,,áno pane" "ty patríš medzi skupinu A v tej vás je 10. Je tu však aj skupina B... kde si začínal aj ty teda niečo ako amatér. Jeden z nováčikov na nás donáša niekomu do zahraničia. Potrebujeme sa ho zbaviť." V hlave mi začali prebiehať všetky možné scénare a pomaličky som sa snažil spracovať každučké slovo. "A ja to mám urobiť."
Jeden z bratov sa na plné hrdlo zasmial "kiežby sme mali viac tak inteligentných ľudí ako si ty . Správne budeš to ty ako naša špička. Vieme že pri tebe sa nemusíme báť chýb. Tibor ti všetko vysvetlí." "Ďakujem pane" odpovedal som zaskočene. S Tiborom sme sa premiestnili dopredu. "Kde mám zbraň?" Spýtal som sa neisto. Tibor sa zasmial. "Zbraň? Načo ti sakra bude zbraň?!" "A ako ho mám prosím ťa za...?" Tibor ma náhle prerušil P "Videl si to auto vonku? Namontovali sme doňho rozbušku. Dones ho sem" podal mi papierik. "A sleduj ho. Akonáhle nasadne a naštartuje bum. Zostane z neho prach."

V ten deň neskôr. - auto som odstavil presne ako bolo treba a schoval sa do kaviarne oproti, ktorá bola dostatočne vzdialená no ponúkala mi úžasný výhľad na auto a jeho bezprostredné okolie. "Čo si dáte?" Okamžite som odtrhol zrak od auta a presunul ho na krásnu mladú čašníčku s nádherným usmevom. "Prepáčte nechcela som vás vystrašiť." Šibalsky sa zasmiala. "Dobrý deň." Prezeral som si jej menovku hľadajúc meno. "Veronika. Dám si pohár whisky." "Dlhý deň? Hehe" opäť ma doslova vysmiala. "Veru dlhý deň v práci, a čo vy?" "Ste môj posledný zákazník pane" bolo na nej vidieť že je neskutočne rada že už má "fajront". "Tak super ak nemáte nič na práci môžte sa ku mne pridať". Navrhol som jej. "To by bolo neslušné." Smelo odvetila. "Tak k tej whisky pripíšte čokolvek si dáte vy" usmial som sa na ňu. "Tak Vám teda ďakujem ale nezdržím sa dlho." "Okej" odpovedal som a svoj zrak opäť upriamil k autu.

O pár minút neskôr prišla čašníčka a priniesla mi moju whisky a sebe nejaký "ako to len sakra nazvať nech si to čitateľ dokáže predstaviť?" Povedal som si. Skrátka nejaký džús. "Nech sa páči. Ochviľku sa vrátim." A opäť odišla.

Netrvalo dlho a okolo auta sa začal až moc nápadne obšmietať nejaký chlapík, oblečený v teplákovej súprave. "To musí byť on" hovoril som si v hlave. "Tak a som tu pane. Snáď ste nemusel dlho čakať" opäť sa šibalsky zasmiala. "Dievča ty máš ale načasovanie. Snáď si nemyslíš že sa nechám pripraviť o toto divadlo, ktoré nastane" povedal som si. "Moment slečna niečo sa mi tam vonku nezdá" ukázal som prstom na toho muža. Upriamila naň zrak. "Čo sa Vám nezdá pane?" "No v prvom rade sa pozrite na to auto a hneď potom na toho muža. Čo vidíte ?" "No celkom drahé auto a muža, ktorý sa okolo neho prechádza v teplákoch" "No práve!" odvetil som.
"Ach, ja hlupaňa už chápem. Chcete mi naznačiť že sa ho asi snaži ukradnúť že áno?" "Bingo" zasmial som sa a sledovali sme ho ďalej. Jej spoločnosť ma zniesťovala, už teraz som vedel čo o pár sekúnd nastane. "Nevadí vezmem ju so sebou" povedal som si zneistene."
"Hovoril ste niečo ?"
"Bože ty debil si to povedal nahlas..." "Nie, nič." "Zdalo sa mi.."

Presne ako hovoril Tibor... Hneď ako ten idiot naštartoval sa autol rozletelo ako balón. V kaviarni sa okamžite vplyvom tlakovej vlny od výbuchu kvôli nízkej vzdialenosti rozleteli okná smerom dnu. "Sakra myslel som že som si to vypočítal dostatočne"... stiahol som ju okamžite pod stôl a tak sme sa zaobišli bez sebemenších zranení. Všetci začali panikáriť a utekať preč. "Slečna" držiac ju za ruku. "Poďte so mnou mám tu vzadu auto čo ak je ich tu viacej." Neodmietla. "Odveziem vás domov?" "Viem že Vám to teraz príde nehorázne nemiestne a hlúpe ale.. sama tam nezostanem. Mohol by ste?" Pozrela na mňa tou vyľakanou tvárou. "Nie, nie to bola blbá otázka. Prepáčte." "Tak to teda poďme rovno ku mne teda ak si nepotrebujete z domu nič vziať." Okamžite ma objala a jej tvár sa rozžiarila. "Šoférujem slečna. Snáď nechcete aby sme havarovali." "Prepáčte, neviem čo to do mňa vošlo". Zasmiala sa. Mohli by ste ma hodiť na Martinskú 3? Zobrala by som si len náhradné veci ak by Vám to neprekážalo". Videl som na nej že aj napriek jej veku je ešte stále neskúsená a pojašená.
"Nie, samozejme predsa som Vám to sám navrhoval."

Zastavil som pred staršou budovou, ktorá mi pripomínala tú v ktorej som mal garzonku. "Zoberte si na seba niečo pekné." Otočila sa na mňa.
"Prosím? Čo.. nie ste žiaden ?!"
"Nie" prerušil som ju.
"Nechajte ma prosím dohovoriť. Doma som nevaril predsa len žijem sám a celé dni pracujem." Stále sa na mňa dívala vystrašene. "A určite budete hladná. Pozývam vás teda na večeru" jej tvár sa ustarostene vzhľadom na ten incident predtým dokázala usmiať. "Prepáčte. Myslela som si... Ach ja hlupaňa". Začala mať výčitky. "Nie. Práve naopak ste opatrná a opatrnosti v dnešnej dobe nikdy nie je dosť." Opäť sa usmiala.
"Hneď som teda tu pane."