Fading Flower (Marauders)

1.

Sedela za pultom svojho malého obchodíku s knihami, v Šikmej uličke. Práve si chcela zaúčtovať ďalší predaj, dnes bohužiaľ len tretí, keď sa dvere jej obchodíku opäť otvorili. Do vnútra vošiel s hlukom a čerstvým vzduchom z vonku aj mladý chalan, zhruba v jej veku. Nevyzeral príliš príťažlivo, nie pretože by bol škaredý, ale preto, že jeho tvár zdobilo mnoho malých jazvičiek a veľkých škrabancov.
Spomenula si, že ho vídavala ešte ako malá, keď svojim teraz už zosnulým rodičom pomáhala s obchodom. Chodil tu aj s partiou ďalších troch chalanov. Ona sa vtedy iba prizerala, keď sa títo štyria chalani spolu zabávali. Aj ona chcela mať taký život, ale nemala. Nechodila totiž na Rokfort, preto všetky deti, ktoré tu chodili poznala iba z videnia. Jediná osoba, s ktorou sa ako tak bavila ešte pred školou bola istá Alice Fortescueová, dcéra majiteľa zmrzlinárne o dva obchody ďalej.

,,Dobrý deň," vyrušil ju dotyčný pri pozeraní naňho.
,,Ehm, dobrý, želáte si?" spýtavo naňho pozrela, akoby si nevedel vybrať nejakú knihu aj sám, zasa až také veľké to tu nebolo a za tých osem rokov to tu už musel poznať aj naspamäť.
,,Iba som sa chcel spýtať, či máte voľné pracovné miesto," povedal okamžite a jej obočie vystrelilo skoro až ku korienkom vlasov.
,,Myslím že ste prvý, kto sa zaujíma o prácu zrovna tu," poznamenala vecne a vlasy si založila za ucho. ,,Nikde inde už voľné nemajú?" dodala posmešne.
,,No viete ide o to že...že...," mierne sčervenal, až sa to majiteľke obchodu zdalo zlaté.
,,Fajn, asi nechcete, aby o tom niekto vedel, však?" pozrela naňho, akoby ho odhadovala. On iba nebadane prikývol a to dievčine stačilo. Vedela, že v obchodíku nikto nie je.
,,Colloportus," šepla smerom k dverám a zámka zaklapla.
,,Teraz môžete slobodne hovoriť, nikto tu nie je," pozrela naňho s očakávaním. Asi už tušila, čo chce povedať, ale predsa len bude lepšie, ak to bude počuť od neho.
,,No ja som tak trochu...ehm...vlkolak," posledné slovo úplne zašepkal, takže aj v tom tichu ho nebolo dobre počuť. Ale ona vedela presne, čo povedal. A vedela aj presne, čo to znamená, keby tohto vlkolaka zamestnala.
,,V tom prípade vitaj v novom zamestnaní. Hyacinta Kelleová" podala mu ruku s úsmevom. On na ňu s menším šokom pozrel a napokon sa podarilo usmiať aj jemu a jej ruku prijal.
,,R-Remus Lupin," odvetil jej chlapec.
,,Hlavne mi prosím, za žiadnych okolností nehovor Hyacinta. To je to najhoršie meno, aké som kedy mohla mať," upozornila ho čiernovláska a uškrnula sa.
,,Fajn Kelly, môže byť?" uškrnul sa aj plavovlások.
,,To sa mi páči," zasmiala sa zvučným smiechom Kelly a šmahom prútika odomkla dvere obchodíku, ktoré boli doteraz zamknuté.
,,Kedy môžem začať?" opýtal sa mladý vlkolak jednu z tých najdôležitejších otázok.
,,Kľudne aj teraz ak chceš," pokrčila plecami šéfka. Na kus pergamenu, ktorý mala po ruke naškrabala meno nového predavača a upravila ho, aby to vyzeralo ako ceduľka a podala dotyčnému.
,,Vďaka, za to, že tu môžem pracovať," povedal, keď sa mu konečne podarilo pripnúť si ceduľku na tričko.
,,Aspoň tu nebudem sama," usmiala sa Cinny a opäť si vybrala pergameny s tržbami, aby si zapísala to, čo ešte nestihla. Medzi dvojicou tak nastalo ticho. Ani jeden nevedel, čo má povedať. A tak sa Hyacint tvárila, že je zabratá do účtovania a Remus sa zatiaľ obzeral po interiéri obchodíku.

,,Prečo si tu sama?" chytil sa napokon poslednej informácie, ktorú mu dala. Hyacint zdvihla hlavu od pergamenu a čierne vlasy jej teraz splývali pozdĺž tváre.
,,Rodičia zomreli asi pred rokom, kvôli tým somárskym smrťožrútom a tak som tu ostala sama," odvetila mu a opäť sa sklonila nad pergamen.
,,To je mi ľúto," povedal úprimne.
,,To je v pohode, už som si nejako zvykla,"
,,Prečo som ťa vlastne ešte nevidel? Ani v škole, ani tu?" opýtal sa jej zas a odrazu mal pocit, akoby rozprávať sa s ňou bolo úplne jednoduché.
,,Rodičia ma poslali na Ilvermorny, nie do Rokfortu, aj keď ja som sa celé svoje detstvo tešila na Rokfort. Tam šli aj všetci moji vtedajší kamaráti, ktorých som mala. Iba mňa v jedenástich poslali rodičia do Ameriky. Doteraz nechápem prečo. A tu si ma nevidel preto, lebo ako dieťa som mala zakázané vstúpiť medzi zákazníkov. Mohla som byť iba v sklade a odtiaľ som špehovala, čo sa deje v obchode. Videla som aj teba ešte s troma ďalšími chalanmi. Chodili ste tu pravidelne. Ani nevieš, ako som vám závidela," smutne sa usmiala a potom sa konečne prinútila k otázke aj ona.
,,Ako sa ti vlastne stalo...no hento...veď vieš, ten problém," kývla k nemu hlavou a on s porozumením prikývol.
,,Môj otec nechtiac nejako nahneval Greybacka a ten ma potom dokaličil. Našťastie, Dumbledore ma prijal na Rokfort, kde som mohol študovať, aj keď mi bolo jasné, že mi to bude k ničomu, ako vidíš,"
,,Aspoň na niečo ti to bolo, predstav si, že keby si nemal MLOK-a z čarovania, tak by som ťa neprijala," uškrnula som sa.

Ešte dosť dlhú dobu sa rozprávali, keď sa dvere obchodíku otvorili a dnu vstúpili prví zákazníci v tento deň. Vtedy si Hyacinta uvedomila, že vlastne by mala svojmu zamestnancovi povedať, čo vlastne má robiť a otočila sa naňho, aby mu povedala ako to tu chodí, ale on si to už mašíroval k nejakej čarodejnici. Pre seba sa usmiala a potom pokračovala vo svojej robote.

Už sa zvečeriavalo a dvojica mladých ľudí sa už chystala zatvárať obchod. Majiteľka bola so svojím novým zamestnancom a zdá sa že aj kamarátom spokojná. Nielenže jej uľahčil väčšinu roboty, ktorú predtým musela robiť sama, ešte si aj stihla dať celkom dobrý obed.

,,Tak zajtra teda o pol ôsmej, hej?" uistil sa mladý vlkolak.
,,Áno," pritakala Hyacint a potom sa obaja rozlúčili. Čiernovláska za ním zamkla a pobrala sa do svojho bytu nad obchodom.
Ako tak vychádzala po schodoch na prvé poschodie, uvedomila si, že vlastne doteraz nebola nikde okrem Šikmej uličky a školy, ktorú navštevovala. Nikdy sa neprechádzala po uliciach Londýna. Rozhodla sa teda, že dnes to napraví.

Len čo dovečerala, natiahla na seba mikinu, obula si najbližšie tenisky a vydala sa do večerného Londýna. Cez Deravý kotlík vyšla na Charing Cross road. Zostala v nemom úžase. Aj napriek tak neskorej hodine sa po ulici prechádzalo veľmi veľa ľudí – muklov. Opatrne prechádzala pomedzi nich, akoby sa bála, či ju niekto neprepadne. Vytriešťala oči na všetko, čo uvidela okolo seba. Obchodíky na ulici boli natisnuté na sebe a pomaly ich už majitelia zatvárali. Aj keď už bola tma, vôbec jej to neprekážalo a išla ďalej a ďalej.

Keď sa dostala už veľmi ďaleko od Deravého kotlíka,chvíľu už bola rozhodnutá, že sa vráti späť, ale potom si pomyslela, že by nebolo odveci postupne spoznávať celý Londýn. Odbočila teda na najbližšiu Cranbourn Street a pokračovala v chôdzi.

Všetko to na ňu bolo príliš krásne. Nemohla uveriť tomu, že sa konečne aspoň na chvíľu dostala medzi muklov. Celý život mala možnosť poznať iba dve miesta. Ilvermorny a Šikmú uličku a teraz? Konečne sa dostala aj niekde inde. Nemohla sa vynadívať na všetky tie vysvietené budovy a natešené deti obdivujúce niečo vo výkladoch. Rozhodla sa, že zájde až na koniec tej ulice a potom sa rozhodne, či pôjde ďalej alebo sa vráti.

Nakoniec došla až k nejakému parku. Sadla si na lavičku a pozerala dianie okolo seba. Páriky, prechádzajúce sa okolo nej, rodičov s deťmi a rôzne skupinky mladých ľudí, ktorí sa zabávali.

Nevedela, ako dlho tam tak sedela, ale odrazu, akoby ju niečo nakoplo si spomenula, že by sa už mala aj vrátiť. Vedela, že doma ju aj tak nikto nečaká, ale ráno vstávala skoro, pretože musela otvoriť obchod. Pobrala sa teda tou istou cestou späť, až k Deravému kotlu. Unavenému výčapnému Tomovi iba zapriala dobrú noc a prešla do Šikmej uličky.