Fading Flower (Marauders)

2.

Prešiel mesiac aj pár týždňov od Removho príchodu a momentálne bolo v šikmej uličke veľmi rušno. Každý zháňal školské potreby, a tak mali v jej malom kníhkupectve veľmi napchato. Nevedeli, čo majú robiť skôr. V tomto prípade bola oveľa radšej, keď mala Remusa ako pomoc. Často, keď bola za pokladňou ho sledovala ako chodí od jedného zákazníka k druhému a ochotne im hovorí, kde čo nájdu.

,,Uuuf," vydýchla si čiernovláska, keď konečne zavesila ceduľku ,zatvorené' za posledným zákazníkom.
,,Ďalší rušný deň za nami," poznamenal vecne Remus a sadol si na stoličku za pokladňou.
,,Už iba zajtra a potom už konečne idú všetci do Rokfortu, takže to budú opäť tie normálne dni,"
,,Ozaj, zajtra po práci ideme s kamarátmi von a vraveli, nech zoberem aj teba, pôjdeš?" opýtal sa trochu ostýchavo.
,,Ale keď ja nikoho nepoznám a vy sa budete baviť a ja tam budem iba ako piate koleso na voze," pochybovalo dievča a nevedelo, čo na to má povedať.
,,To nevadí, aspoň spoznáš nových ľudí a ver tomu, že oni sú skvelí. A navyše, oni ťa chcú spoznať," osmelil sa a teraz sa ju už snažil presvedčiť aby šla.
,,No tak zajtra sa teda ešte rozhodnem," povedala napokon.
Potom sa už iba rozlúčili a každý si šiel po svojom. On vyšiel z obchodíku a ona za ním zamkla a potom vyšla po schodoch hore, do svojho bytu. Osprchovala sa, navečerala sa a potom si do rúk zobrala nejakú novú knihu, ktorá prišla ako ukážka. Rozhodla sa, že si ju prečíta skôr, ako objedná celú sadu tých istých. Sadla si teda do svojho pohodlného kresla a začítala sa.

Akurát chcela otočiť stránku a rozčítať druhú kapitolu, keď jej na okno zaklopala sova. Najskôr si myslela, že to bude iba nejaká požiadavka na objednávku, ale keď sa lepšie prizrela, zbadala tú sovu, ktorú zbadať zrovna nechcela. Hneď vedela, čo bude nasledovať. Bola to totiž sova jej príbuzných z Ameriky, ktorí ju otravovali vždy iba ak niečo potrebovali, alebo jej chceli niečo vyčítať, alebo ju chceli iba pozvať na ples alebo večierok ,,vybranej" spoločnosti, ako to oni s pýchou nazývali. Ona o to však nestála a tak iba prevzala onú pozvánku a sovu poslala preč. Ani ten kus pergamenu neprečítala, hneď to hodila do koša a sadla si opäť do kresla ku knihe.
Po chvíli však knihu opäť zavrela a rozmýšľala, že už by aj bolo načase konečne im odpísať, nech jej už nepíšu, že ona o to nemá záujem.
Potom si však uvedomila, že ich sova už bola dávno na ceste domov a svoju sovu im rozhodne poslať nechcela, pretože ju určite bude ešte potrebovať. Vtom si spomenula na Removu pozvánku medzi jeho priateľov a zahĺbila sa do úplne iných myšlienok. Rozmýšľala o všetkom, čo sa za ten mesiac aj niečo stalo. Dospela k záveru, že môže o sebe povedať, že má aspoň jedného priateľa. Potom jej však napadlo, prečo by ich nemohla mať viac? A keď ju teda chcú spoznať, tak asi nebudú nejakí namyslený alebo ktoviečo. A navyše, Remus by predsa nemal priateľov, ktorí by boli namyslení. Vtedy sa stopercentne rozhodla. Pôjde tam. Okamžite vytiahla brko a na najbližší kúsok pergamenu, čo našla napísala svojmu zamestnancovi strohú odpoveď, že pozvanie prijíma. Potom si opäť sadla ku knihe.

,,Takže o pol ôsmej prídeš a pôjdeme tam spolu, hej?" uisťovala sa ešte posledný krát predtým, než jej mladík otrčil chrbát.
,,Áno, pýtala si sa ma to už as stokrát za dnešný deň," uťahoval si z nej. Potom sa otočil a s kývnutím odišiel. Keď sa pozrela na hodiny, zistila, že má presne pol hodinu na to, aby sa pripravila. Absolútne netušila, čo si má obliecť. V živote nešla niekam von s kamarátmi. A navyše, vôbec netušila, ako sa má vlastne správať.

Napokon sa rozhodla, že si dá obyčajné džínsy, tričko a mikinu. Maľovať sa jej nechcelo, aj keď na to mala až príliš veľa potrieb. Posledný krát hodila pohľad do zrkadla na vstavanej skrini v jej izbe. Do tašky, ktorú si brala so sebou, si hodila kľúče, peňaženku a vreckovky a potom vyrazila zo svojho bytu nad obchodíkom na ulicu. Akurát, keď za sebou zamykala, v diaľke zbadala postavu jej kamaráta.

,,Ahoj," pozdravil ju už z diaľky.
,,Ahoj," odzdravila ho. ,,Môžem ísť takto?" opýtala sa ho neisto.
,,Samozrejme, nejdeme predsa na ples ale na ďatelinové pivo do Deravého kotlíka," usmial sa a potom sa obaja vybrali hore ulicou smerom k spomínanému podniku.

Len čo vošli dnu, ovalil ich vydýchaný vzduch, šíriaci sa z podniku. Remus musel chvíľu hľadať, kým našiel ten správny stôl, pri ktorom sedeli jeho priatelia. Podišli k nim a oni na nich okamžite upreli svoj zrak. Hyacint mala pocit, že sa asi prepadne pod zem. V živote sa necítila tak divne.
,,Ahojte," pozdravil ich veselo Remus. ,,Toto je Hyacint Kelleová, ale..." bol prerušený jedným z chalanov.
,,Máš super meno," usmial sa.
,,Sirius neprerušuj ma v predstavovaní, nevieš čo sa patrí?" uškrnul sa jej kamarát a pokračoval: ,,Toto je Sirius Black," ukázal na chalana s čiernymi vlasmi asi po plecia a šedými očami ako búrka. Oslnivo sa na Cinny usmial a zamával. Zamávala späť a potom sa opäť sústredila na Rema, ktorý ďalej hovoril: ,,Toto je James Potter," teraz zakýval chalan s orieškovohnedými očami za veľkými okrúhlymi okuliarmi a rozstrapatenými čiernymi vlasmi. Potom nasledoval Peter Pettigrew, chlapec s pieskovými vlasmi a trochu myšacou tvárou, Lily Evansová, ryšavovlasé dievča so smaragdovozelenými očami a Marlene McKinnonová, vysoká blondýnka s hnedými očami a pekným úsmevom.
Keď Remus skončil s predstavovaním, Hyacint ich nesmelo pozdravila a potom si prisadli. Objednali si všetci po ďatelinovom pive a začali sa zhovárať. Myslela si, že tam bude odveci, ale čudovala sa, keď všetkých zaujímalo, prečo nechodila na Rokfort. Povedala im teda to, čo aj Removi v prvý deň. Potom sa zhovárali tak o všetkom a zároveň o ničom. Prekvapovalo ju, koľko spoločných tém dokážu nájsť. Nakoniec už nebola tak hanblivá a normálne sa zapájala do všetkých rozhovorov.

,,S Jamesom sme si konečne našli dom," povedala červenovláska šťastne a chytila okuliarnika za ruku. Z toho si Hyacint vyvodila, že zrejme spolu chodia. ,,A pozývame vás budúci týždeň v sobotu na takú malú kolaudáciu," žmurkol Lilyn priateľ. ,,Aj teba Cinny," dodal, keď videl, ako pozrela do zeme. Zdvihla zrak a uškrnula sa. ,,Zapíšem si do diáriku."

,,Nechcem vás vyháňať vospolok," podišiel k nim barman Tom, ,,ale je polnoc a aj ja by som sa rád vyspal. Ak by vám to nevadilo, už by sme zatvorili," mierne ich vyhodil z podniku a oni vyšli na ulicu, kde sa všetci rozlúčili a pomaly sa poodmiestňovali. Napokon ostali iba ona a Remus.
,,Ďakujem ti, že si ma zavolal, bolo to skvelé," usmiala sa naňho.
,,Ja som vedel, že sa ti budú páčiť," žmurkol na ňu. Napokon sa rozlúčili aj oni dvaja a každý šiel do svojho bytu.