Fading Flower (Marauders)

12.

A tak nastal čas otázok. Hneď po porade a vynikajúcej večeri od Molly Weasleyovej, ako sa neskôr Hyacint dozvedela, sa jej Remus prihovoril, či nepôjde zatiaľ bývať k nemu aj s Caroline. Avšak Caroline nijako nechcela byť piatym kolesom na voze a tak slušne odmietla, že ona si nájde niečo iné. Ale šťastie sa usmialo aj na ňu, keď jej Tonksová ponúkla, že môže bývať zatiaľ u jej rodičov. Caroline bola veľmi nadšená, pretože ešte nezažila, aby bol k nej niekto takto láskavý.

A tak sa Remus a Hyacint pobrali k nemu domov. Nebol to však byt nad obchodom, pretože tam by ich veľmi ľahko našli. On si obstaral byt v tej najmuklovskejšej štvrti, aká len existuje. Kým sa vyviezli výťahom až na jedenáste poschodie, ktoré bolo zároveň konečné poschodie, panovalo medzi nimi ticho.

Keď Remus zabuchol za nimi dvere, až potom Hyacint spustila všetky otázky, ktoré ju žrali od príchodu do Londýna.

„Počkaj, poporade," prosil ju Remus a jeho oči zosmutneli. Odložil si veci a spravil im teplý čaj so sirupom. Obaja si sadli na gauč a Remus sa dal do rozprávania. Rozprával o všetkom, čo sa stalo od jej únosu. Ako sa Dumbledore dozvedel o proroctve a o dieťati narodenom na konci siedmeho mesiaca. O tom, ako Jamesa a Lily ukryli pod Fideliovo zaklínadlo na ochranu pred Voldemortom. O tom, ako si všetci mysleli, že strážcom je Sirius a že si potom mysleli, že to Sirius ich zradil. Potom rozprával o prvých smrtiach. Najskôr Marlene, potom James a Lily, neskôr boli Alice a Frank umučení Cruciom a doteraz ležia u svätého Munga. O tom, ako Siriusa zavreli do Azkabanu za zradu a zabitie dvanástich nič netušiacich muklov. O tom, ako jednoročný Harry porazil Voldemorta, iba vďaka Lilynej láske. Pokračoval tým, ako sa Remus stal profesorom na Rokforte, keď Harry nastupoval do tretieho ročníka. Povedal jej aj o Hermione Grangerovej a Ronovi Weasleymu, dvoch najlepších priateľoch Harryho a aj o tom, že to nie Sirius bol strážca tajomstva, ale Peter. Pokračoval tým, čo všetko si Harry musel prejsť počas štvrtého a piateho ročníka. Spomenul aj smrť Siriusa na oddelení záhad na ministerstve mágie. A skončil tým, že sa Voldemort oficiálne vrátil a že Dumbledore je skutočne mŕtvy. Hyacint videla, že sa o tom Removi veľmi ťažko hovorilo a tak ho chytila za ruku. Po tvári jej stekali slzy. Vyčítala si, že sa vtedy dala chytiť. Že nemohla byť pri ňom, keď prežíval toto všetko. Keď stratil všetkých svojich priateľov poporade. Nemal sa o koho oprieť.

„Remus...Ja...prepáč...prepáč že som tu s tebou nebola. Ani nevieš, ako veľmi mi to je ľúto," rozplakala sa a tvár si skryla do dlaní.
„No ták, nemôžeš predsa za to, čo ti spravili. Ja ti to nevyčítam. Aspoň si to nemusela prežívať tiež. Ani nevieš aké ťažké to bolo," upokojoval ju.
„Práve preto som mala byť pri tebe," vzlykala mu do trička.
„Kelly, ale teraz už si tu, tak pokoj. Vôbec nič ti nevyčítam," hladil ju po chrbte. Zdvihol jej hlavu a pozrel sa jej do očí. „Nevyčítaj si to," zopakoval a potom jej venoval bozk. Ona bola chvíľu v šoku, ale potom mu ich oplácala.

„Tak strašne si mi chýbal," povedala Hyacint zadýchane, keď sa od seba odtiahli.
„Ver tomu, že aj ty mne," uisťoval ju tiež Remus.

„Dáš si ešte čaj?" postavil sa z gauča a zobral obe šálky do rúk. Vtedy mu bola Hyacint vďačná, že sa nepýtal na jej život tam. Nevedela s istotou, čo by mu povedala. Že celý čas sedela v dome, maximálne čo mohla, bolo prechádzky v záhrade. A čo sa týka romantického života, tak taký ona nepoznala. Nemala žiadne deti a vôbec si neuvedomovala, že mala aj nejakého manžela.

Keď tak ticho sedela v obývačke a čakala na Remusa a čaj, všetky tie informácie od Remusa na ňu doľahli. Už nikdy neuvidí svojich priateľov. Neuvidí ich smiať sa. Neuvidí ich opitých. Neuvidí ich stresovať sa, kvôli útokom smrťožrútov. Už ich neuvidí vôbec. Môže uvidieť maximálne ich deti. A to ju opäť rozplakalo. A preto, keď Remus prišiel do miestnosti s dvomi pariacimi sa šálkami, okamžite ich položil na stôl a už aj objímal svoju priateľku okolo ramien a šepkal jej upokojujúce slová.

„Už je dobre?" zdvihol jej hlavu jedným prstom a pozrel jej do oči. Jemne prikývla, ale neprestala sa dívať do jeho očí. Ich pery sa opäť spojili.

„Milujem ťa," povedal pomedzi bozky. Jej srdce od radosti poskočilo a pritiahla si ho bližšie k sebe.
„Ja teba tiež," odvetila mu a potom sa opäť venovali jeden druhému.

Ráno sa Hyacint prebudila, a chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala, čo sa stalo včera. Veľmi sa potešila, že už nie je naďalej v tom väzení, ale že sa jej a aj Caroline podarilo utiecť. Potom ju znovu zavalila vlna smútku pri pomyslení na jej zosnulých priateľov. Nakoniec sa však prinútila vstať z postele. Keď však odokryla perinu, zistila, že je totálne nahá a jej tvár okamžite zaliala červeň. Pozrela na druhú stranu postele, kde spokojne odfukoval Remus. Nemohla potlačiť úsmev, ktorý sa jej tvaroval na ústach. Jemne sa k nemu sklonila a pobozkala ho na čelo, na čo on iba zamrmlal a otočil sa na opačnú stranu.

Hyacint sa teda rýchlo obliekla a šla do kuchyne pripraviť nejaké raňajky. Nemala ani poňatia, čo má Remus v chladničke, a tak musela improvizovať. Našla tri vajíčka, nejaké paradajky, šunku a štyri rožky. Z vajíčok teda spravila volské oko so šunkou a nakrájala k tomu paradajku. Zrazu ju z ničoho nič objali dve ruky okolo pása a následne pocítila bozk vo vlasoch.

„Dobré ráno," pozdravila dotyčného.
„Dobré ráno aj tebe. Takéto by som si ich vedel predstaviť už navždy," položil si bradu na jej hlavu. Ona sa otočila a dala mu pusu.

„Bež si sadnúť, o chvíľku to bude hotové. Ak mi to prihorí, tak si ma neželaj," pohrozila mu. Remus ako poslušné šteňa si odišiel sadnúť za stôl.

„Aké máme dnes povinnosti z rádu?" opýtala sa Hyacint, len čo niesla dva taniere na stôl.
„Ideme do Brlohu, Molly nás pozvala na obed a poriešime Harryho odlet z Privátnej ulice, od jeho tety a strýka," vysvetľoval jej, zatiaľ čo si krájal volské oko. Hyacint prikývla a ďalej už bolo ticho, pretože jedli.

Po raňajkách Hyacint poupratovala riady s Removou pomocou a potom sa začali chystať na obed k Weasleyovcom.

„Čo si mám obliecť?" vybehla z izby len v spodnom prádle a ťahala Remusa do izby, nech jej poradí.
„Pre mňa za mňa choď aj v školskom hábite," uškrnul sa, ale poslušne sa nechal zatiahnuť do izby pred skriňu.
„Už roky som nemala nejaké nohavice na sebe, myslíš, že si môžem dať tieto, s touto blúzkou?" pokračovala v rozprávaní ukazujúc na čierne nohavice, perfektne sa hodiace k blúzke, ktorú zvesila z vešiaka. Otočila sa na svojho priateľa s otázkou v očiach. Až teraz si všimla, že stojí pred ňou so založenými rukami a so zaujatím ju pozoruje.
„Merlinové gate!" pretočila očami.
„Tie si veru nedávaj...mohol by som začať žiarliť," žmurkol na ňu a rozosmial sa, keď sa naňho zamračila.
„Bež preč, aj tak mi tu nepomôžeš," vytlačila ho z jeho vlastnej izby, ktorú mimochodom teraz zdieľali obaja, a zabuchla za ním dvere.

Nakoniec si predsalen dala tie nohavice s blúzkou a potom vyšla z izby.

„Merlin konečne!" ozval sa Remus postávajúc pri dverách.
„Prišiel Merlin?" spýtala sa naoko neveriacky Hyacint a oplatila Removi jeho poznámku k Merlinovým gatiam.
„Nie, prišla si ty...a vyzeráš úžasne," pochválil jej outfit Remus.
„Ďakujem, aj tak sú to iba obyčajné gate a blúzka," pokrčila ramenami a nechápala, prečo jej to povedal, vyzerala predsa horšie ako včera.
„Ty budeš vyzerať krásne v čomkoľvek, hoci aj v zemiakovom vreci," pozrel jej do očí a pobozkal ju. A tak stáli na chodbe, a bozkávali sa. Hyacint nevnímala, že sa jej práve zotrel jej rúž na perách. A obaja nevnímali, že už asi päť minút mali sedieť u Weasleyovcov za stolom.

„Pre svätého Godrika!" preľakla sa Hyacint. „My sme už dávno mali byť v Brlohu!"
„Neboj sa, všetko stíhame," uisťoval ju.
„Hlavne si zotri môj rúž z pier prosím ťa," upozornila ho Hyacint a bruškom prsta mu prešla po perách, nech mu na nich nevidno ani náznak rúžu. Potom odbehla ešte do izby, aby si premaľovala ústa a potom konečne vyrazili.