Chlapec s blond vlasmi sa prebudil do tmy.
,,Markie, zlatíčko," ozval sa prívetivý hlások jeho maminky, ktorá bola pri ňom celý čas, čo chlapec spal.
,,A-Ako to dopadlo?" spýtal sa chlapec s obavami v hlase.
,,To neviem, zlatíčko. Musíme počkať ešte pár hodín. Teraz máš na očkách obväzy," odvetila a Mark prikývol.
,,Bude dobre, synak," ozval sa jeho ocino.
,,Vďaka, mami. Ďakujem, oci," povedal Mark a usmial sa.
Bol to falošný úsmev. Jeho vnútorné ja, plakalo, kričalo, zabodávalo si nože do hrude a dúfalo, že umrie. Chýbal mu on. V hlave si premietal ten pocit, keď sa Jackson dotýkal, keď ho nenásytne bozkával. Keď dával Markovi pocit, že nie je len odpad spoločnosti. No, nakoniec sa ukázalo, že ním naozaj je. Keby hneď teraz mohol, tak vyskočí z najbližšieho okna, ktoré sa, pravdepodobne, nachádza po jeho pravici.
,,Mami?" oslovil svoju maminku.
,,Áno, zlatko?" odvetila.
,,Mám strach," zavzlykal Mark.
,,Och, zlatíčko... určite uvidíš, nemaj strach," pohľadila ho po tvári.
No, Mark nemal strach z toho, že neuvidí. Mal strach, že uvidí. Že uvidí svet bez neho.
Tých pár hodín, čo ležal na posteli, boli pre neho peklom. No, zrazu začul, ako sa otvorili dvere a dnu niekto vošiel.
,,Dobrý deň," ozval sa príjemný hlas doktora, ktorý ho mal už pár dní na starosť.
,,Ideme na to, Mark?" spýtal sa.
Mark sa posadil a rukou vyhľadal matku, ktorá ho pevne obajala okolo ramien. Druhou rukou, Mark vyhľadal otca, ktorý ho pevne chytil za ruku.
Doktor začal pomaly dávať dole obväzy. Mark mal zavreté oči, tak ako mu prikázal. Keď sa doktor odtiahol, pokynul Markovi, aby pomaly otváral oči.
Mark chvíľu váhal. Bál sa.
No, nakoniec začal pomaly otvárať oči. Najprv videl len svetlo, ale potom...
Slabo modré periny, biela podlaha. Pomaky dvíhal zrak. Bledozelená stena, biely nábytok a doktor, ktorý sa víťazne usmieval.
Markovi stiekla po líci slza.
Pozrel na svoju maminku a potom na ocina. Obaja sa usmievali.
,,Vidím," zašepkal Mark a rozplakal sa.
Rodičia si vydýchli a spoločne objali plačúcého syna. Ďakovali doktorovi a tíšili Marka, o ktorom si mysleli, že plače od šťastia.
No, Mark plakal od žiaľu. Od toľkej bolesti, ktorú v sebe dusil. Jeho nočná mora sa naplnila. Videl svet bez neho.
V tem istý moment, na opačnej strane Seoulu, si to po diaľnici v čiernom Ford Mustang Shelby GT 500, uháňal mladý, dobre oblečený, hnedovlasý Jackson. Mal namierené do jedného z klubov, ktoré vlastní jeho otec. Mal sa tam stretnúť so svojími priateľmi, ktorých nevidel tak, dlhý čas. No, jeho myšlienky stále zabiehali k Markovi, ktorého včera operovali. Nevedel prečo, ale chcel vedieť, ako na tom je. Či, už vidí...
Zatriasol hlavou, odparkoval auto a vošiel do klubu, kde ho ovalila zápach alkoholu, cigariet a marihuany. Jeho uši ohlušila hlasná hudba, ale to mu nevadilo.
,,Jackieee!!!" ozval sa ženský hlások a už mal v náručí Lisu - jeho thajskú princeznú.
Venovala mu vášnivý bozk na pery. Jackson jej ho s radosťou oplatil, ale jej pery neboli tak sladké, ako tie Markove. Oprel ju o stenu a rukami skĺzol na jej zadoček, ktorý jej pevne stlačil. Lisa zavzdychala. Jackson sa odtiahol a odišiel za ostatnými. Jej vzdychy neboli tak vzrušjúce a jej zadok stál za nič. Za to ten Markov.... bol pekne guľatý a tak, akurát pevný.
Prišiel ku baru a vypýtal si pohár tej najlepšej whisky.
,,Nie je tak dobrá, ako Mark?" prisadol si k nemu BamBam.
,,Čo tým myslíš?" pozrel na neho Jackson. Jeho očiam neunikli veľké cucfkeky. Bohvie, ako by vyzeral Mark s cucflekmi na tej jeho bledej pokožke.
,,Miluješ Marka, však?" uškrnul sa Bam. Pozná Jacksona už dlhú dobu. Pozná, keď mu niekom záleží.
,,Nemilujem," zavrčal Jacksom.
,,Si zlý klamár, Jackson."
,,Ja viem."
BINABASA MO ANG
BLIND (GOT7/ markson)
Fanfiction,,Ja som síce slepý, ale ty si tu ten, kto nevidí." •••• cover credit my lovely oppa: @LyndonGale ⚠ príbeh obsahuje vzťah medzi dvoma chlapcami. môžu sa tu vyskytnúť vulgarizmy alebo sexuálne scény. ak ti vadí niečo iné, napíš mi správu sem na Watt...
