As Long As You Love Me ♥

Part 12

Moje ústa sa otvorili dokorán, aby som mohla niečo povedať, ibaže som vydala len nejaké zvláštne zvuky, ktoré donútili Jasona rozosmiať sa ešte viacej. 

Odvrátila som zrak preč, aby nevidel moju červenajúcu sa tvár a pery vcucala do úst. Toto bol neskutočný trapas, za celý môj život! 

 "Prestaň sa mi smiať," zavrčala som, no mojím hlasom to vyznelo komicky. "myslela som si, že si Bree." zamračila som sa naňho, keď sa stále neprestal smiať. Obranne zdvihol ruky ale stále mal pobavenie na tvári. 

Radšej som sa vrátila naspäť k papierom a ďalej vypisovala. Bola som prerušená dotykom na mojej nohe. Moje telo stuhlo, keď som pocítila jeho teplý palec, ktorý ma hladil po kolene. Moje dlane sa začali potiť a môj dych sa zrýchlil. Srdce mi šlo priam vybuchnúť.

Nahlas som preglgla a pozrela sa na Jasona. 

Tváril sa akoby nič a naďalej vypisoval svoje papiere druhou, ľavou rukou. Až teraz som zistila, že je ľavák. 

"Jason," obzrela som sa okolo či sa na nás nikto nepozerá, ale všetci venovali svoju pozornosť dôležitým papierom. "niekto nás môže vidieť."

"Vadí ti, že nás ľudia spolu vidia?" pozrel na mňa a v tvári nemal žiadny náznak emócií. 

Vadí? Spýtala som sa sama seba. Mlčala som. Bola som úplne zaskočená jeho otázkou. 

"Jasne, že nie." vyhŕkla som zo seba, keď som si uvedomila, že som až dlho ticho.

Odfrkol si a odvrátil pohľad. Bodla ma to u srdca. Vážne som ho nechcela zraniť. "Jason..."

"Čo som si myslel? Že by dievča ako ty bolo s človekom akým som ja." vôbec ma nepočúval. 

Keby sme neboli v miestnosti, kde sú štyria učitelia a okolo sedemdesiat žiakov, upokojila by som ho bozkom, ale. 

Žiadne ale!

Silno som mu chytila bradu do tváre, lebo som vedela, že aj napriek mojej sile, to bude pre neho nič. Tvár som mu obrátila k tej mojej a prisala sa na jeho pery.

Usmial sa mi na perách. Nechcela som robiť veľký rozruch, tak som sa rýchlo odtiahla a obzrela sa či nás niekto nevidel. 

Bree.

Na tvári sa mi objavil ospravedlňujúci pohľad. Viem, že ma varovala, že sa s ním nemám stýkať, ale...

Jej červená tvár, ktorá priam zúrila hnevom sa vražedne pozrela na nás dvoch. Nervózne som si hryzla peru, pretože viem, že sa teraz dlho so mnou nebude rozprávať. 

Už aj keď mi to bude chcieť odpustiť jej tvrdohlavá povaha jej to nedovolí. 

Schmatla do rúk papiere aj s taškou a zúrivým krokom odišla preč z triedy. V očiach ma začali štípať slzy.

"Si v poriadku?" opatrne sa ma spýtal Jason. 

Len som sa usmiala a začala sa venovať papierom. Cítila som na sebe jeho pohľad. Malo by ma to znervózňovať, ale mňa to akýmsi spôsobom upokojovalo.

Vybrala som si z peňaženky občiansky preukaz a začala opisovať potrebné veci. Síce nechápem načo im je platnosť trvania môjho občianskeho preukazu, ale v pohode.

"Máš dnes čas?" prehovoril jeho hrubý hlas. 

Usmiala som sa nad tým, že ma chce pozvať na rande. Ak to teda bude pokladať za rande. 

Prikývla som a venovala mu úsmev, ktorý mi venoval. "Tak ťa vyzdvihnem o šiestej." 

***

Pozerala som na seba do zrkadla a hľadala ne seba chyby, ktoré by som mohla napraviť.