A zrazu ostalo ticho ,
Po tých všetkých slovách opojenými smútkom .
Zostal chlad, aj kde lúče hrejú,
Ja som na moste , a ty na inom brehu .
Pozerám na teba.
Tak veľmi by som chcela zaprieť samu seba ,
Aby sme zas boli spolu.
Ale niečo vo mne zanechalo zlobu,
A nechce vyjsť von .
Nechce odísť z hĺbky môjho ja,
Citim sa bez teba nesvoja.
Možno to nebol správny krok ,
Ale možno to prejde , možno o týždeň , o mesiac , alebo o rok ,
Čo zanechal si vo mne , stále žije ,
Nečakala som , že sa to do mňa tak vryje.
Možno je to pýcha a možno hrdosť ,
Čo voči tebe vo mne postavilo pevnosť .
No mne sa páči to temno v mojej hlave ,
Možno platí , že to , čo sa má stať , sa stane .
Možno klamem samu seba , a možno nie,
Ja len hľadám v hĺbke seba pochopenie .
Možno raz, a možno nikdy,
Chcem zastaviť boj srdca s mojou mysľou ,
Ale nebudem sa starať do cudzej bitky .
Chem len jediné, byť sama sebou.
Tak teda kráčam bez teba ... aspoň sa snažím.
