Pamätáš? Bola presne polnoc,
Keď hviezdy ukázali svoju moc .
Neboli jediné, čo vtedy žiarlili ,
Spomeň si , čo sme v tej chvíli cítili.
Našla som ťa, alebo ty si našiel mňa?
Nemyslím si , že to vtedy bola len hra.
Tie bozky, tie hrejivé dotyky ,
Do stien bytu planúce výkriky ...
a potom sa to stalo , prišiel iný plán ,
Prišlo ráno , každý zahľadený do iných strán .
Hviezdy ušli, a zostala len tma ,
Nevieme ísť ďalej , lebo pred nami je hmla.
Nevieme sa pohnúť ďalej , lebo každý čaká na ten prvý krok ,
Možno že netreba krok , ale rovno skok.
Lebo zabudnúť je pre nás riešenie,
Pre nás už neexistuje žiadne zmierenie .
A tak hľadáme pre nás náhradu ,
Chceme vyplniť tú tichú prázdnotu ... čo ostala po nás .
A teraz ? Teraz ma už len nádej dopredu ťahá ,
Ale zbytočne ... umrela som zaľúbená do svojho vraha.
