Tŕne z jeho slov neprestanú raniť jej srdce ,
a predsa si s ňou robí čo chce .
Jeho pohľad trhá ju na kolená, ako jeho facky,
Jeho bozky sú pre ňu návykové ako jeho dávky.
Predsa vychádza z domu ranená ... z vnútra i z vonku,
nedokáže za ich príbehom napísať bodku .
A tak ona drží v rukách celý ich vzťah a on pohár s vodkou,
Nedokáže sa pozrieť pravde do očí, akoby sa osud potkol.
Z každého pádu viní seba , pri tom on ju zráža na dno ,
V jej duši zostalo chaotické prázdno...
Až kým nedostala poslednú facku.
Ľudia moji, toto je oficiálne posledná poézia v tejto knihe :) Ďakujem za všetko!
