Mesačný Kameň - Férska Princezná ✅

3. Kapitola - Nevyspitateľný...

„Zdá sa, že ste zablúdili, princ Cresen," prehovoril známy hlas, ľadovým tónom, ktorý mrazil viac ako námraza. Rýchlo som sa obzrela a zbadala Jacea, ktorému sa v očiach odrážal hnev. Doslova mu v nich zúrila búrka. Záblesk hnevu a hneď nato blesk, ktorý udrel tak rázne, ako tón jeho hlasu, ktorý ma prinútil zachvieť sa.

„Princ Jace," prehovoril Cresen pokojne, akoby ho Jace neprepaľoval pohľadom. Atmosféra okolo nás, razom zhustla.

„Princ Cresen, nemáte tu čo robiť," ozval sa princ Kit, ktorý pribehol zároveň s Laoantom.

„No, no, no. Len som od Vás, trochu odbočil. Čo na tom," mávol rukou, čo celej situácii, rozhodne nepomohlo.

„Žiadam Vás, aby ste hneď odišli," dodal rázne Laoant, ktorý sledoval raz Cresena a raz Alice, ktorá sa cítila rovnako nepríjemne ako ja.

„Veď dobre, už idem. Vidíte? Ale obávam sa, že budem potrebovať doprovod, čo tak Vy, princ Jace?" pozrel na Jacea a prokovatívne sa uškrnul. Jace potichu zavrčal.

„Odprevadím Vás ja a Laoant," povedal Kit a pozrel na Jacea, ktorý súhlasne prikývol. Kit a Laoant obišli deku, na ktorej sme sedeli a rozbehli sa za Cresenom, ktorý už mal niekoľkosekundový náskok. Na moje obrovské prekvapeni, ho koňe Kita a Laoanta, dobehli ako nič. Keď nám všetci traja zmizli z dohľadu, atmosféra povolila a ja som sa pozrela na Jacea, ktorý sa viditeľne uvoľnil, hoci bol stále nervózny.

„Prepáčte matka, smiem Vám ukradnúť Saiorse?" ukázal na mňa a ja som sa pozrela na kráľovnú, ktorá prikývla a zamračila sa, skúmajúc tvár, svojho najstaršieho syna. Jace jej pohľad opätoval. Bol presne taký istý ako ten, ktorý patril kráľovnej. Plný odhodlania, ostražitosti a tajomstva tak temného, ako noc bez svetla.

„Čaj sa skončil," vyhlásila kráľovná rozhodne a ja som vedela, že to najhoršie len príde. Ostávalo len čakať, kedy a ku komu...

👑🖤🖤🖤🖤👑

„Jace! Jace! Spomaľ!" kričala som a márne poháňala Ala, ktorý už viac nevládal bežať, zarovno s Jaceovou kobylou. Mala som pocit, že na neho kričím večnosť, ale Jace, akoby bol hluchý. Poháňaný hnevom, ktorý som si nedokázala vysvetliť. Odkedy sme odišli z lúky, nič nedávalo zmysel. Možno len to, že princ Cresen, určite nie je symbolom nevinnosti a z jeho prítomnosti ma mrazí až do samého morku kostí.

„Fajn! Ako chceš!" skríkla som tak nahlas, ako som len vládala a zatiahla za uzdu. Hneď nato, som stočila Aelfthrytha opačným smerom ako bol hrad a popohnala ho vpred. Bežala som priamo do lesa, odkiaľ sme sa pred chvíľou vynorili.

"Tvrdohlavec," pomyslela som si a konáre stromov mi pohladili tvár. Nevedela som, čo ma štvalo viac. Či to, že Jace ma ignoroval rovnako ako vzduch, alebo to, že som nemala najmenšie tušenie, čo si mám o tomto všetkom, vlastne myslieť.

„Do čerta!" doľahol ku mne Jaceov naštvaný hlas, ktorý mi napovedal, že som to už prestrelila. Aj napriek jeho naštvanému tónu, ktorý ma mimoriadne desil, som nezastavila. Ani ma to nenapadlo. Práve naopak, ešte viac som popoháňala Ala dopredu.

„Saiorse, zastav!" vykríkol Jace, ale ja som spravila presný opak. Ešte viac som popohnala Ala, ktorý ma poslúchol a ešte viac zrýchlil, ak sa to teda vôbec dalo.

„Nedávaš mi na výber, Saiorse!" skríkol a vietor okolo mňa sa zdvihol a stočil opačným smerom, ako som práve bežala. Aelfthryth vyplašene zaerdžal a vzopäl sa na zadné nohy. Uzda sa mi vytrhla z rúk a ja som padala na zem. Z úst sa mi vydral menší výkrik, ale skôr ako som dopadla na tvrdú zem, ma zachytili dve pevné ruky a strhli k sebe. Len-len, že mi to nevyrazilo dych.

„Nehráš fér," prehovorila som zadychčane a pozrela sa mu priamo do očí, ktoré si ma nesúhlasne obzerali. Jace sa zasmial.

„Dal som ti možnosť zastaviť. Neposlúchla si."

„Neposlúchla si?! Ja nie som Vaša slúžka, pane! Nie som niekto, na koho si môžete vyskakovať, s Vašou úžasnou férskou mágiou! Som len človek! Človek! Tak rýchlo, ako som na tento svet prišla, tak rýchlo z neho zasa môžem odísť! A aby ste nezabudli! Boli ste to Vy, kto nezastavoval, hoc som si išla hlasivky vykričať! Správate sa ako malé decko! Odkedy ste videli, princa Cresena, ste strašne nevyspitateľný. Správate sa ako niekto, koho nepoznám. Čo sa stalo? Nerozumiem tomu," kričala som a snažila sa udržať slzy, ktoré ma pálili v očiach a nútili môj hlas, lámať sa a triasť.

„Nerozumiem Vám," zašepkala som znovu a sklonila hlavu k svojim rukám, ktoré som striedavo uvoľnovala a zatínala do pästí. Mala som sto chutí, do niečoho udrieť, ale zároveň, som sa cítila slabá ako mucha. Jace si povzdychol.

„Prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo. Skutočne... Nechcel som ti ublížiť," pohladil ma po líci a zároveň utrel prvú slzu, ktorá mi kĺzala dole tvárou.

„Viem, že sa niečo zmenilo. Viem to, ale... Neviem čo to je a nechcem, aby nás to rozdelilo," položila som si hlavu na jeho hruď a nechala ho, nech ma obíjme.

„Nerozdelí, sľubujem. Viem, že je marné pred tebou niečo tajiť, takže... Neviem, či si pripravená o tom počuť a či som ja, pripravený o tom hovoriť..."

„Nemusíš mi to povedať hneď, ani zajtra. Len chcem vedieť, či mi to vôbec niekedy, plánuješ povedať," priznala som.

„Áno, ale dnes nie," pohladil ma po vlasoch a ja som sa zhlboka nadýchla a usmiala sa.

„Čo je?" opýtal sa.

„Borovice," odvetila som jednoducho.

„Hmm... Ak si dobre pamätám, ja som ti nepovedal, čo som cítil pri Amorovom Prekliatí, však?"

„Máte na mysli Zimný dych?" opýtala som sa a on súhlasne zahmkal.

„Presne ten. Cítil som čokoládu, vônu letnej noci, starých kníh, hortenzie a ľalie. A možno pre Vás, neznámej modrej ruže alebo Nebeského rubínu, ako ju poznáme u nás," dodal a ja som sa od neho odtiahla a venovala mu spýtavý pohľad.

„Ja, vôňu ruží necítim," smutne sa pousmejem.

„Keď sa staneš férkou, ucítiš toho oveľa viac," uistí ma.

„Pamätám sa, ako si sa ma pýtal, čo som vtedy cítila. Čo som cítila, keď som nadýchla vôňe Zimného dychu. Jednu vec, som ti zatajila. Ale sľúbila som ti, že jedného dňa, ti to určite poviem. Stále to chceš vedieť?"

Jace súhlasne prikývol.

„Cítila som orgován. Môj najobľúbenejší kvet," usmejem sa.

„Tak to potom mám skvelý nápad, ako si Vás udobriť," uškrnul sa...