Mesačný Kameň - Férska Princezná ✅

13. Kapitola - Slzy...

Zobudil som sa na obrovský rachot, ktorý vychádzal zo Saiorsinej izby. Rýchlo som vstal a - ďakujúc všetkým bohom, že som sa večer obliekol a nemusel sa teraz zbytočne zdržiavať - zamieril k dverám. Čistá prozreteľnosť, ak už nič iné. Po očku som pozrel na Saiorse, ktorá spala ako zabitá a sám pre seba sa uškrnul. Potom som sa otočil chrbtom k posteli a nasadiac kamenný výraz otvoril dvere, ktoré delili naše izby. Vošiel som dnu a dvere v rýchlosti zavrel, čeliac neželanej a hlučnej návšteve. Bol to Laoant. Naštvaný Laoant.

„Čo tu, do čerta, stváraš?!" zavrčal som jeho smerom a Laoant mi venoval pohľad plný hnevu a zúrivosti.

„Čo asi?! Hľadám Saiorse!" štekol na mňa a pohol sa ku mne.

„Ani nedúfaj v to, že ťa za ňou teraz pustím," zavrčal som. Hlbšie a agresívnejšie, ako som mal v pláne. Laoant si odfrkol.

„Ale pustíš," zasyčal a ja som sa len o vlások vyhol letiacej pästi, ktorá narazila do dverí, zanechávajúc v nich dieru. Zavrčal som a schmatol Laoanta za pravú ruku, vykrúcajúc mu ju nahor.

„Upokoj sa," zavrčal som a podkopol mu nohy, „Správaš sa ako nepríčetný! Viem, že jej chceš pomôcť, ale teraz ju skôr desíš!"

Laoant sebou trhol a bolestne zalapal po dychu.

„Zabudla. Prečo ja?! Do čerta!" skríkol a ja som uvoľnil zovretie. Nepokúšal sa vstať. Iba sedel na zemi a po lícach mu stekali slzy. Zhlboka som sa nadýchol a do izby vbehol zadychčaný Kit.

„Bohovia... Laoant..." sťažka dýchal a držal sa za brucho. Keď som si ho pozornejšie obzrel, všimol som si, ako sa mu pod pravým okom tvorí monokel a spodná pera mu krváca.

„Vymyká sa to spod kontroly," povedal som a Kit prikývol.

„Niečo mi hovor," zamumlal.

„Laoant," prísne som pozrel na dotyčného a neprestával sa mračiť.

„Si pokojný?" opýtal som sa a Laoant zavzlykal a prikývol.

„Vtrhnúť sem a myslieť si, že ti dovolím ísť za Saiorse... Zbláznil si sa?! Teraz?! Premenila sa len predvčerom," ceril som na neho zuby.

„Prepáč... Nepremýšľal som..."

„Nie, to teda nie," ozval sa Kit a tiež nesúhlasne krútil hlavou.

„Nevedia to, Laoant. Ani Saiorse a ani Gabrielle. Ak sa rozrušia... Nevieme, ako budú reagovať. Nevieme, čo sa môže stať. Bude lepšie, ak o tom ešte trochu pomlčíme, kým si nebudeme istý, ako zareagujú," vysvetlil mu Kit.

„Stačí, že zareagujú ako ty. Čo myslíš, čo sa stane? Ublížia sebe, ublížia ostatným. Aj napriek nášmu výcviku, sú silnejšie a rýchlejšie ako my," pripomenul som mu a Laoant prikývol.

„Dúfal som, že keby uvidela Saiorse, spomenula by si..." hlesol potichu a dvere za mojím chrbtom hlasno zavŕzgali. A to znamenalo len jedno... Prudko som sa otočil, dívajúc sa do modrých očí, ktoré sa postupne napĺňali slzami...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Saiorse bolestne skrivila tvár a nohy sa jej podlomili. Klesla na zem a bolestne zakvílila.

„Kit," povedal som len a nespúšťal zrak zo Saiorse.

„Rozumiem. Poď, Laoant," povedal a po chvíli sa ozvalo buchnutie dverí, ktoré symbolizovalo ich odchod.