Mesačný Kameň - Férska Princezná ✅

18. Kapitola - Cesta...

„Jace, mali by sme si dať pauzu," oslovil ma Kit, avšak ja som pokračoval ďalej, popoháňajúc Xiri stále vpred. Nedovoľoval som jej zastať. A ani spomaliť.

„Jace!" skríkol na mňa aj Laoant a ja som zaťahal za Xirinu uzdu a zastal.

„Ale len chvíľu," povedal som po chvíli ticha a zosadol zo svojej kobyly, ktorá sa automaticky pohla k tráve.

„Bude lepšie, ak sa tu utáboríme a počkáme do rána. Dnes večer, nič nevymyslíme," snažil sa mi dohovoriť Kit.

„Ako myslíte," odvetil som im a posadil sa na kmeň stromu, ktorý sa pomaly rozpadal. Bol som mimo. Bol som úplne mimo. Nevnímal som, čo sa okolo mňa deje. Nevnímal som, čo mi ostatní vravia. Nevnímal som, ich strach, ktorý som jasne cítil. Jediné čo som pociťoval, bola Saiorsina neprítomnosť. Bola to moja chyba. Mal som to tušiť... Mal som tušiť, že sa mi pomstí. A že mi zoberie to, na čom mi najviac záleží. Ako som mohol byť taký neopatrný? Aj keď som tušil, že sa o niečo pokúsi, bol som si istý, že ju dokážem ochrániť. A že Cresen sa o nič, nepokúsi... Nie, keď som bol neustále nablízku. Nie, keď bola Saiorse stále človekom. Ale stačila len chvíľa, len chvíľa mojej neprítomnosti a všetko bolo preč. Moja Saiorse, bola preč. Vzal si ju a ja som nič necítil. Nič... A nemohol som spraviť nič, aby som ju zachránil.

„Jace," oslovila ma Alice a jemne mnou zatriasla.

„Hm?"

„Neobviňuj sa. Nie je to tvoja chyba."

„Ale je," namietol som, „Zostával na hrade, aj keď už všetci ostatný dávno odišli. Nebola to náhoda... Mal to naplánované. Plánoval to od samého začiatku. Podcenil som ho... Myslel som si, že keď už je Saiorse férka, nič nespraví. A povolil som v ostražitosti... Vedel som, aký je podlý a skazený, ale nespravil som nič. Sám som ju vložil do jeho rúk. Pretože som bol neopatrný," vložil som si hlavu do dlaní a premáhal slzy, ktoré ma pálili v očiach. Hnev, bol preč. Neostalo po ňom ani stopy. Zostal už len smútok, beznádej a zúfalstvo. Chcel som ju mať pri sebe. Chcel som ju objať. Počuť jej smiech, cítiť jej vôňu... Bol som korunný princ a budúci kráľ Nandobe. Patril som k najsilnejším férom a aj napriek tomu, som ju neochránil. Nedokázal som to. Bol som hlúpy a naivný, ak som si myslel, že Cresen to nechá len tak. Že jednoducho odíde a zabudne... Ale nezabudol. Nezazlieval som mu to. Nenávidel som sám seba za to, čo som musel spraviť. Ale... Musel som.

„Jace, bude v poriadku," snažil sa ma povzbudiť Kit.

„Pri Cresenovi, nie je v bezpečí nikto," zavrčal som.

„Celý Nočný dvor je prehnitý a skazený. Až do morku kostí. Len blázon, čistý šialenec, by sa pridal k Nočnému dvoru," pokračoval som a zhlboka dýchal. V hrudi som cítil narastajúcu horúčavu, ktorá ma nútila svet vidieť len v tmavých farbách a tom najhoršom možnom svetle.

„Ovládaj sa, Jace," napomenul ma Laoant a stiahol Alice za svoj chrbát. Myklo mnou. Bol som až také monštrum?

„Prestaň, Laoant," odtisla jeho ruky Alice a posadila sa vedľa mňa. Laoant stuhol a pozorne nás sledoval.

„Ničomu nepomáhaš," súhlasne prikývol Kit a sadol si na zem, mračiac sa. Vedľa neho si ľahol Aelfthryth a pozorne nastražil uši, aby mu neušiel ani ten najmenší zvuk.

„Blížime sa k Nočnému kláštoru. Kláštoru, ktorý patrí pod správu princa Cresena. Podľa všetkého, ju odviedol tam. Cesta nám bude trvať pár dní. Ak budeme rýchly a nebudeme sa zbytočne zdržiavať. Zajtra na svitaní, pošlem do hradu list a požiadam otca o posily," vysvetlil nám svoj plán Kit.

„A čo prestávky?" opýtal sa Laoant, stojaci za Alice, ktorá ma pozorne sledovala kútikom oka, očakávajúc nejakú reakciu.

„Budú. A hlavne v noci. Vyhneme sa tak problémom."

„A keď prídeme k Nočnému kláštoru? Čo potom? Vtrhneme dnu?" opýtala sa Alice a spýtavo nadvihla jedno obočie.

„Nie. Pošleme Ala na prieskum, nech zistí, kde sa Saiorse nachádza. A kde je Cresen. Ak budú spolu, bude to o to jednoduchšie. Ak nie... Cresen bude veľkým problémom," prehovoril som aj ja.

„Nevieme, ako ten kláštor vyzerá zvnútra a či tam nie sú nejaké pasce," suhlásil Kit.

„Je tam kopec férok, nie? Princ Cresen, si rád užíva. To je hlavný význam toho kláštora," sucho skonštatoval Laoant.

„Takže je to bordel?" ozvala sa Alice a všetci traja sme sa na ňu šokovane pozreli.

„Čo je? Povedala som niečo zlé?"

„Výstižnejší názov, si tomu miestu ani nemohla dať, drahá," upokojil ju Laoant a položil jej ruky na plecia.

„V kláštore, sa nachádzajú dve druhy férok. Tie, ktoré sa Cresenovi ponúkli samé a potom tie, ktoré si vzal násilím, či si ich, jednoducho, kúpil. A so všetkými, je zachádzané úplne rovnako. A to bez zľutovania. Pre Cresena, sú to len obyčajné slúžky. Sú to pre neho veci. Ľahko nahraditeľné. Každá, ktorá tam ide dobrovoľne, dúfa, že bude jeho nevestou. Ani jednej sa to nepodarilo. Boli to väčšinou šľachtičné, ktoré prišli o svoj titul. Avšak, okrem lásky, ich čakalo len večné zatratenie," vysvetlil som.

„Musí to byť hrozné miesto," zašepkala Alice.

„Je. Ale nikto presne nevie, čo sa tam deje. Cresenove spoločníčky, nikdy neopúšťajú kláštor. Majú to zakázané. A stráže, ktoré tam slúžia, majú vyrezané jazyky a zapečatené mysle. Opatrenia sú tam naozaj prísne," dodal Kit.

„Ale keď sa nad tím zamyslím... Vnútri máme kopec spojencov. Pochybujem totiž, že kúpené spoločníčky princa Cresena, skutočne milujú," uškrnul sa.

„Plánuješ vzburu?" opýtal som sa ho. Kit prikývol.

„Len mu vnútri trocha poupratujem. Pokúsim sa preseknúť jeho mágiu, ktorá ho púta k spoločníčkam, čím ich oslobodím a kým sa Cresen bude snažiť obnoviť puto, vbehneme dovnútra a ty," ukázal na mňa, „Ty, brat môj, nájdeš Saiorse. Ja a Laoant, budeme pozorne sledovať Cresena a narúšať jeho mágiu."

„A kde vtedy budem ja?" opýtala sa Alice a Kit sa poškriabal na temene hlavy.

„V kláštore nebudeš určite," namietol Laoant.

„To mi je jasné," prekrútila očami.

„Budeš v jaskyňi. Nie je ďaleko od kláštora, ale ani blízko. Budeš tam v bezpečí," pozrel som na Laoanta, ktorý prikývol.

„Dobre, plán by sme mali. Teraz poďme spať. Najbližšie dni, budú dosť náročné," zavelil Kit a všetci sme súhlasne prikývli, každý ponorený do svojich myšlienok...