Mesačný Kameň - Férska Princezná ✅

11. Kapitola - Precitnutie...

Bola som stratená v tme, ktorá nemala žiadne rohy, podlahu a ani strop. Bola to bezútešná tma, ktorá nemala žiaden koniec, žiadne ohraničenie. A ja som ňou blúdila, hľadajúc záblesk svetla, ktorý mi pomôže nájsť cestu. Ale nič som nenachádzala, nič som nepočula. Som mŕtva? Táto myšlienka ma vystrašila a ja som konečne niečo započula. Bol to tichý a nepravidelný buchot, ktorý postupne silnel a stával sa pravidelným a rytmickým. Spoznávala som ten zvuk. Bolo to búšenie srdca. Môjho srdca... Toto zistenie, ma upokojilo. Žila som. Tmu, ktorá ma obklopovala, preťalo svetlo a ja som začula ďalší zvuk. Aj tento, som spoznávala. Bol to mužský hlas, ktorý spoločne s búšením môjho srdca, vytvoril akúsi zvláštnu melódiu. Započúvala som sa do nej a nechala ju, nech ma vytrhne zo spárov temnoty...

👑🖤🖤🖤🖤👑

„Saiorse?" započula som a pocítila jemný dotyk na líci. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly otvorila oči.

„Jace," šepla som a natiahla ruku jeho smerom. Chcela som sa ho dotknúť. Chcela som sa uistiť, že nie je len snom. Len výplodom mojej bujarej a otupenej mysle, ktorá sa pomaly a postupne vyjasňovala. Opatrne som sa dotkla jeho líca a usmiala sa. V očiach ma zaštípali slzy.

„Pššt. Už je dobre," chytil ma za ruku a vytiahol ma do sedu, vťahujúc si ma do náručia. Po lícach sa mi skotúľali prvé slzy.

„Naozaj si tu. Si tu," vzlykla som a prstami som sa mu zakvačila do snehovo-bielej košele. Pohladil ma po chrbte, šepkajúc mi upokojujúce slová.

„Bola tam taká tma, Jace. A ticho... Bála som sa, že..." nedopovedala som a Jace ma silnejšie objal.

„Tak strašne som sa bála."

„Už sa nemusíš báť," pobozkal ma na čelo, stále ma obíjmajúc.

„Ako sa cítiš? Nebolí ťa niečo?"

Pokrútila som hlavou.

„Som len trochu smädná," priznala som
a Jace prikývol.

„Netočí sa ti hlava?" uisťoval sa ďalej.

„Som v poriadku, Jace," uistila som ho, „Len by som si poprosila vodu," dodala som a Jace prikývol a natiahol sa po pohár, položený na nočnom stolíku.

„To nie je voda," zahlásila som, keď mi do nosa udrela neznáma vôňa a ja som nakrčila nos.

Jace sa uškrnul.

„Strašne to..." odmlčala som sa, hľadajúc to správne slovo.

„Zapácha."

„Ale pomôže ti to," povedal a neprestával sa usmievať. Zamračila som sa a moje vnútro zaplnili pochybnosti.

„Prečo?" opýtala som sa a Jace si povzdychol, odvracajúc pohľad. Dúfal, že mu túto otázku nepoložím.

„Jace? Čo sa stalo?" vyhŕkla som a ruky sa mi roztriasli.

„Upokoj sa, Saiorse. Nesmieš sa rozrušovať," položil svoje ruky na tie moje a zadíval sa mi do očí.

„Prosím," šepol, „Vypi to."

Netuším čo, ma prinútilo priložiť si pohár k perám a napiť sa. Naozaj neviem. Možno to bol jeho hlas plný obáv, zúfalstva a strachu. A možno to boli jeho oči, ktoré sa na mňa dívali s takou nehou a láskou, až ma pichlo pri srdci. Striaslo ma a pohár som mu rýchlo vrátila.

„Čo sa bude diať?" opýtala som sa a Jace ma hánkami prstov pohladil po líci.

„Zaspíš."

Pochytila ma panika. Všetko vnútri mňa začalo kričať a vzpierať sa. Nechcela som sa znova vrátiť do tmy. Do prázdnej ničoty, ktorá mi zvierala hrdlo a dusila ma.

„Nie, ja sa tam nechcem vrátiť," pokrútila som hlavou a Jace si ma pozorne obzrel.

„Teraz je dôležité, aby si si poriadne oddýchla," snažil sa ma upokojiť.

„Nie. Znova budem sama. Nechcem byť sama," po líci mi stiekla nezbedná slza, ktorú Jace okamžite zotrel.

„Nebudeš sama," šepol a naklonil sa bližšie ku mne, jemne sa obtrúc perami o tie moje. Zhlboka som sa nadýchla a nespúšťala z neho zrak. Díval sa na mňa s otázkou v očiach a čakal na moju reakciu. Tá však neprichádzala. Znovu priložil pery na tie moje a pomaly nimi pohol. Akoby do mňa udrel blesk. Ruky som mu v sekunde obkrútila okolo krku a pootvorila pery. Chýbal mi. Strašne mi chýbal. Srdce mi bilo ako o život a moja hlava bola prázdna. Žiadne myšlienky. Len ja a Jace. Len Jace, ktorý ma pevne obíjmal okolo pásu a ťahal ma čo najbližšie k sebe. Išla som sa z neho zblázniť. Keď sa odo mňa odtiahol, nespokojne som zavrčala. Ten zvuk ma prekvapil. Bol pre mňa nový a absolútne nečakaný. Prekvapene som sa na neho pozrela a Jace sa uškrnul.

„Ďalej ešte zájsť nemôžeme," povedal a za ucho mi zastrčil neposlušný prameň vlasov. Zamračila som sa a nespokojne zamraučala.

„Nie si jediná, ktorej sa to nepáči. Skús si predstaviť mňa. Idem sa zblázniť z toho, ako veľmi sa pri tebe snažím ovládať. A to oveľa dlhšie," šepol a jemne ma uhryzol do ucha. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla.

„Čo cítiš?" opýtal sa ma a ja som sa pousmiala.

„Teba," odpovedala som pohotovo a dívala som sa mu priamo do očí. Na rukách, mi od jeho intenzívneho pohľadu, okamžite vyskočila husia koža, ale neuhla som pohľadom. Jace sa zhlboka nadýchol a zavrel oči. Snažil sa ovládnuť. Až teraz som si uvedomila, že nie som jediná, komu sa srdce chystá prebiť von, cez hrudný kôš. Taktiež som si pomaly uvedomovala, že nápoj už začínal účinkovať. Viečka mi unavene klesli nadol. Hlava mi klesla na vankúš a Jace ma prikryl perinou. Chcela som protestovať, ale nemala som dostatok síl.

„Neodchádzaj, prosím," zachrapčala som Jaceovým smerom, keď sa postavil z postele. Otočil sa tvárou ku mne a usmial sa.

„Nikam nepôjdem. Budem celý čas tu, dobre? Pokús sa vyspať," podišiel ku mne a pobozkal ma na vrch hlavy.

„Dobre..." zamumlala som a vytiahla si perinu až k brade. Aj keď ma vábil spánok, načúvala som tichým krokom, ktoré sa ozývali izbou.

„Sadni si," zamraučala som z posledných síl a začula ako sa Jace zasmial.

„Irituje ma... Keď chodíš hore a dole... " mumlala som ďalej.

„Dobre," odvetil a podľa zaškrípania stoličky som usúdila, že ma poslúchol.

„A teraz spi."

„Mhm," dokázala som zo seba dostať a nechala sa strhnúť temnotou. Temnotou, ktorú narúšali jasné lúče svetla, osvetľujúce cestu predo mnou. Cestu, ktorá symbolizovala bezsenný spánok. Stačilo len vystúpiť z tmy a vkráčať do svetla...

Ja viem. Flákam to. Skúsim sa polepšiť, aj keď sa bojím, že sa môj blok typu "nepáči sa mi čo som napísala, musím to prepísať a znova napísať to predošlé, pretože to bolo lepšie" vráti a ja ho nijak neovplyvním. Dúfam, že sa kapitola páčila. Je venovaná Vám všetkým ako vďaka za to, že tento príbeh čítate a posúvate ho ďalej. Ďakujem za každú hviezdičku a aj koment (ktorých je málo, aj keď si myslím, že chýb tu je požehnane a treba ma tvrdo skritizovať. Áno, aj za moje lajdáctvo kľudne môžete). Prajem pekné prázdniny, jednodňové, ale čo už... A čo sa týka vysvedčenia...
Nikto nie je dokonalý, nie? Hlavne, že sme zdravý 😂

S pozdravom Vaša vyčerpaná Harley 🐺