Destiny .. /Roadtriptv/

28. časť

Jack:
Keď Cal stratila vedomie v cukrárni mal som chuť toho debila, čo to spôsobil zbiť zabiť zakopať 10000 metrov pod zem. Celý čas keď sme čakali na sanitku som bol pri nej. Prihováral som sa jej a snažil som sa ju zobudiť. Brutálne som sa zľakol keď spadla z tej stoličky. Keď tam už ťa sanitka konečne bola tak ju naložili a odišli. Mohol som sa tam dobíjať koľko som chcel. Nepustili ma. A ja som chcel byť pri nej celý čas. Brutálne som sa o ňu bál. Nechali si ju tam na pozorovanie. Myslel som, že si vyšklbem všetky vlasy. No a našťastie hneď po tom, ako som zavolal do nemocnice mi povedali, že už je v poriadku všetko, len je ešte dezorientovaná. O deň na to ju piatimi domov. Myslel som, že vyskočím až na mesiac. Bol som šťastný aj za Cal. No a teraz keď sa vrátila.. Uvedomil som si, ako mi na nej vlastne záleží.. ale čo už.. Moje hormóny sa rozhodli inak.. ale tento vzťah .. ja ho nechcem skončiť len tak.. dúfam, že má pekné spomienky, a aj mať bude .. nechcem jej spôsobiť niečo podobné ako Dano.. aj keď zas Dana nikto neprekoná ani keby čo robil. Zakopal by som ho pod čiernu zem rozdrtil, zabil, vypitval a predal na orgány a peniaze by som použil na relaxačnú dovolenku pre nás všetkých.  Myslel som, že teraz je ten správny čas... Teda vlastne dosť som sa bál. Ale  ďalej už proste nemôžem... Nedalo sa to.. Nechcel som jej ublížiť. Písal som jej, aby došla. Odpísala, že príde s radosťou. Aj keď len pred pár hodinami prišla z nemocnice.
Už mi v bruchu začínali prvé kŕče. To viete .. Keď sa niečoho bojím tak mám hrozné kŕče.  Ale toto je životne dôležitá vec...  Nikto okrem mňa doma nebol. Dokonca ani Mikey. A to už je čo povedať, keďže on skoro nevystrčí nos z domu. Nemám ani poňatia kto alebo čo ho dostalo von, ale Ďakujem mu. Urobil mi veľkú láskavosť. Naskytla sa mi príležitosť, akú možno už nikdy v  živote mať nebudem. A nechcel som ju len tak zmárniť. Takáto príležitosť je asi tak raz do roka a aj to je sviatok.
Vtom niekto dole pri dverách zazvonil.
V tej sekunde sa mi rozbúchalo srdce a bilo mi asi milión krát za sekundu. Sám neviem, prečo som sa tak bál. Už len dúfať, že pochopí a rovno mi nevypichne oči a nezakope ma do prvého hrobu, ktorý nájde. Zbehol som dolu po schodoch. Brutálne sa mi triasli a  potili ruky. No nedbal som na to a šiel otvoriť. Opatrne a pomaly som otvoril dvere. A stála tam ... nádherná a usmiata ako vždy.  
Ten jej úsmev mi dodával energiu a niečo, čo ma poháňalo k tomu, aby som jej to už konečne povedal. Ale  ten úsmev sa mi každou sekundou vrýval do pamäti. "Ahoj, poď dnu."povedal som chlapľavo, hlasom, ktorý som vôbec nespoznával. Bolo to vážne úbohé a zlé... "Ahoj." povedala s úsmevom na tvári, podišla ku mne a silno ma objala. Objatie som jej opätoval. A keďže som nevedel ako zareaguje, tak som si ho užíval, pretože mohlo byť aj naše posledné. Potom sme sa odtiahli. Pohľadom som naznačil, nech ideme do mojej izby. Už ma natoľko poznala, aby vedela čo sa jej snažím naznačiť. A myslím, že vycítila aj to, že jej chcem niečo dôležité povedať. Pretože nepovedala nič len bez slova prikývla a nasledovala ma. Myslím, že o chvíľu dostanem srdcový záchvat. Alebo podám rekord v najviac úderov srdca za sekundu. Mohol by som sa rovno zapísať do knihy rekordov a potom by nastal ten záchvat a skapal by som ešte skôr nech by som niečo posral alebo niekomu rozbiť srdce. Potom sa to ani jeden ani druhý nedozvie a pochovali sa to všetko aj so mnou. A potom ma nikto nemusí zabíjať a ani mi vypichovať oči.
Vtom som si uvedomil, že ešte stále stojím na chodbe a Cal čaká kým sa pohnem a tak som sa rýchlo spamätal a kráčal.   
Chytil som ju za ruku a v tichu domu sme pomaly kráčali k mojej izbe. Otvoril som dvere, rozmýšľal som, či sa prechádzať alebo si sadnúť. Nakoniec som sa rozhodol pre druhú možnosť, keďže pri prvej by som bol nervóznejší ešte viac tak som skončil moje uvažovanie a sadol som si na posteľ. Ruky sa mi triasli a potili ešte viac. Brucho mi začali zvierať nepríjemné kŕče. Mal chuť som sa zviť do klbka a strčiť sa do toho najtmavšieho kúta. A zakryť sa dekou a vypiť si teplý čaj.
No už som musel prestať uvažovať. Musím jej to proste vysvetliť. A tak som sa spamätal a rozhodol som sa čo urobím.  Rukou som potľapkal miesto vedľa seba, aby si sadla. Potom som sa posadil do tureckého sedu oproti nej. Caroline si sadla tak isto. Asi vycítila dôležitosť tejto situácie. Chytil som jej ruky do tých svojich a rozmýšľal som,
ako mám začať.   
Bolo to celkom ťažké, keďže som jej chcel povedať všetko naraz. "Jack kľud. Máš čas dokedy len chceš. Ja tu budem stále čakať." Usmiala sa a žmurkla na mňa. Vtedy som vedel, že jej to musím povedať. Nemohol som to ďalej takto tajiť ...  aj keď aj ja som to zistil len prednedávnom ...   
Život ma naučil jednu vec, a to, že nemôžem nič dlho tajiť, lebo potom to môže zle vypáliť. A to by Caroline len viac zranilo. A to predsa nechcem. Bol som tak zamotaný do sietí svojich myšlienok že som na pár minút aj zabudol, že tu je aj Caroline. Prítomná telom aj dušou. Zimomriavky mi behali po celom tele. Vôbec som nevedel ako začať. V mojom mozgu a v mysli bol jeden veľký chaos.
Caroline ma povzbudila stiskom ruky. Snažil som sa myslieť na naše krásne spoločne chvíle. Večer na našej lavičke V záhrade. Alebo ten prvý večer keď k nám prišla. Bolo to, ako keby som uvidel anjela v ľudskej podobe. Možno urobím chybu.. ale nemôžem žiť v klamstve. Stále ju mám rád. Veľmi rád. A aj preto za ňu stále cítim byť zodpovedný. A stále ju budem mať takto rád. Aj keď ona možno nie. Ale pre mňa bude stále ten anjel. Jack už to vyklopíme!  Veď aj keď tu povedala, že tu bude aj tak by si nemal čakať takto dlho. Aj keď je to asi to najtrpezlivejšie dievča na celej zemeguli. A samozrejme je aj milá a ohľaduplná. Dobre dobre už prestaň kámo. Ja viem som dement. Myslím, že sa to ani liečiť nedá. Dobre dobre .. Budem ju mať stále rád. Ale moje srdce bude patriť inému človeku.