Game Over

7.KAPITOLA Hriešny bozk

„Dobre, urob rozcvičku, Ley-chan," rozkázal mi Mr. Park.

Robila som rozcvičku, lepšie povedané som robila nemotorné pohyby. Všimla som si, že pán učiteľ na mňa neustále pozerá.

Konečne som dokončila rozcvičku a to bez zranení, to je úspech.

„Zahráte si vybíjanú, Ley-chan a Sani-chan sú kapitánky.

Vybíjanú mám rada. Hra prebiehala celkom fajn, ale potom začali problémy.

„Ty sviňa!" Počula som kričať Nanu.

Odrazu do Sany hodila loptu. Rozbehla som sa ku Nane a vrazila je päsťou.

„Ešte raz sa o to pokúsiš a zabijem ťa!"

Jačala som ako zmyslov zbavená. Vtedy vošiel do telocvične Mr. Park.

„Ley-chan!" Skríkol, keď uvidel pod do mnou ležať Nanu s krvavým nosom.

„Poď za mnou!" Zvýšil hlas a ja som ho neochotne, ale nebojácne nasledovala.

Išla som za ním do kabinetu, otvoril dvere a čakal, kedy prejdem, potom nimi silno tresol až som sa mykla.

Postavil sa pred do mňa, chytil mi medzi prsty bradu a nadvihol.

„Dala si mi jedinečnú šancu," povedal už pokojne.

Naklonil sa a daroval mi vášnivý bozk. Jednou rukou ma držal za pás a druhou mi držal ruku.

Chcela som sa od neho dostať, ale jeho stisk bol silný. Pritlačil ma ku dverám a rukou mi zahrabol vo vlasoch. Ja som sa ho snažila od seba odsunúť, ale ruky mi chytil a dal nad hlavu.

Kradol mi moju nevinnosť.

Konečne sa odo mňa odtiahol a dovolil mi tým nadýchnuť sa. Nedokázala som sa naňho pozrieť.

„Môžeš ísť, niekedy si to zopakujeme," uškrnul sa a pustil ma.

Takúto stránku učiteľa som dosiaľ nepoznala.

Vyšla som z kabinetu veľmi vystrašená.

„Dúfam, že ťa Mr. Park potrestal," kričala Nana. Potrestal, ale zvláštnym spôsobom.

Sana ku mne pribehla.

„Kvôli mne máš teraz prúser." Zaváhala som, ale jej to povedať musím.

Schmatla som ju za ruku a ťahala ju za sebou. Zatiahla som ju na WC.

„Stalo sa niečo?" Len som prikývla a pustila sa do rozprávania.

Sana ma pozorne počúvala, kým som je to všetko vyrozprávala.

„Prečo to urobil?"

„Ja neviem," povedala som neisto.

Vyšli sme a na chodbe nás čakalo nepríjemné prekvapenie.

„Toto si odskáčete obidve!"

„Jasne, už sa teším," odpovedala som jej ironicky.

Sana sa ku mne pritisla ako malé bojazlivé dievčatko. Obišla som ju a viac si Nanu nevšímala.

„Čo ak nežartuje a naozaj nám ublíži?"

„Ale prosím ťa, vieš aká je. Netreba sa jej obávať, keby niečo, môžem jej uštedriť ešte jednu rana," myslím, že som ju tým aj upokojila.

Vošla som do triedy a Nana sa na mňa uškrnula. To nedopadne dobre. Sadla som si a sledovala ju, ako každému okolo hovorila, ako som ju napadla.

„Škoda, že som to nevidel?" ozval sa za mnou známy hlas.

„Nebolo to tak, ako to prezentuje," argumentovala som.

„Je to obyčajná mrcha bezcitná," počula som ako to povedala.

Postavila som a sa podišla ku jej lavici. Všetci odrazu stíchli a sledovali ma.

„Dávaj si pozor na jazyk, ak nechceš oňho prísť," zákerne som sa uškrnula.

Ona sa viditeľne triasla. Až teraz som si uvedomila hodnotu mojich slov. Vyšla som z triedy a počula len šepkanie.

Prečo radšej nedržím jazyk za zubami?

Rozbehla som sa chodbou rovno na tretie poschodie. Zastala som pri výtvarnej učebni.

Rada tu trávim čas. Otvorila som dvere a išla dnu. Zavrela som za sebou a išla ku oknu. Chvíľu som zamyslene pozerala iba na jedno miesto. Zrazu som počula ako niekto zamyká dvere. Pribehla som ku ním a počula som smiech.

„Vravela som ti, že si to odskáčeš, Ley-cha."

„Ti preskočilo!? Otvor tie dvere!" Kričala som, ale ona sa len smiala.

Búchala som na dvere a mykala kľučkou.

„Skurvená Nana." Čo mám teraz urobiť?

Na toto poschodie predsa nikto nechodí... Taehyung. On tu chodieva.

Zazvonil zvonec....zvoní na hodinu. To nie! Ja chcem ísť von.

Otočila som sa a pozrela sa na okno. Mám skočiť z tretieho poschodia?