N.E.E.D. (pozastavené)

6.

Marinette

Šprintujem dole schodmi a nič nevnímam. Odkedy som odišla z Lýdiinej kancelárie všetko sa otriasa ako divé. Všade sú počuť výkriky a dupot. Kolieskové stoličky z recepcie tu lietajú dookola. Ó nie! Jedna sa obrovskou rýchlosťou rúti priamo na mňa! Nie, nie, nie!
Musím sa jej vyhnúť! Tak. Nie, prečo sa zase otočila mojim smerom? Počkať, kde je podlaha?! Hlúpe schody! Áá! Dobre, beriem to späť, prepáč stolička, prosím chytaj maaa!
Bum!
Tresnem na stoličku a ona sa vyrúti druhým smerom.
Ach, ďakujem, ďakujem, ďakujem! Mám také šťastie. Dúfam, že som to nezakríkla. O-ou...
Predomnou sú tie obrovské farebné dvere! Za pár stotín sekundy tam budem.
Čo mám robiť, čo mám robiť, čo mám robiť?
Jediné čo mi napadne, je len sa skrčiť za operadlo mojej formula 1 stoličky.
Tresk!
Dvere sa rozletia a ja letím ďalej. Nebezpečne rýchlo sa približujem k trhline. Zrazu všetko utíchne. Neviem, či je to naozaj alebo sa mi to iba zdá. Jediné, čo viem je, že padám.

Adrien
Aaaaa! Rýchlo, spomeň si.. Ruky pred seba aa..
Bum..
Au! Ležím rozpleštený na chodníku a začínam cítiť bolesť. Až teraz si uvedomujem aké som mal šťastie. Ležím totiž asi dva centimetre pred trhlinou. Môj pohľad smeruje priamo do nej. Zdá sa mi to, alebo tam niečo nesedí? No to je teraz jedno. Nemôžem tu predsa len tak ležať! Snažím sa o hocijaký pohyb, ktorý by mi pomohol z tejto situácie, no takmer žiadny sval na moje príkazy neodpovedá. Po niekoľkých pokusoch pochopím, že je to márne. Odfúknem si a pohľad mi znovu padne do trhliny.
Vážne tam je niečo divné! Tam dole by predsa mala byť tma! Namiesto toho odtial však vyžaruje slabunké svetlo. Zelené svetlo.
Od členkov až po končeky vlasov mnou prejdu zimomriavky. Akoby pebudili moje telo opäť k životu. Zrazu cítim, že sa fakt musím postaviť, lebo to neskončí dobre. Pomaly sa pozviecham, no pripomínalo to skôr húsenicu ako človeka.
Jaau!
Nohou, na ktorú som si omilom trochu sadol mi prejde ostrá bolesť. Ten hlúpi črep! Pomaly nohou pohnem aby som ho mohol vybrať. Dosť to bolí, ale ináč to nejde.
Pozriem na črep a zrazu sa ho aj trochu bojím vytiahnuť. (no dobre, bojím sa dosť!) Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. Pomaly priblížim ruku ku kúsku skla a opatrne ho povytiahnem.
Ssss!
No tak, už len kúsok! Snažím sa o vnútornú motiváciu.. Napokon ho rýchlym pohybom vyberiem už úplne. Celkom to aj štípe, ale rana nieje veľká, takže by to nemuselo byť nič strašné. Dám si dole košelu, čo som mal prehodenú cez tričko a snažím sa z nej odtrhnúť rukáv. Nejde to.. Prečo sú všetky veci v našom dome tak kvalitné?! Zrazu si všimnem okrvavený črep. Aspoň na niečo sa zíde! Odrežem ním rukáv, poriadne naň napľujem a obviažem  si ranu. Nečudujte sa! Niesom nejaké tintítko! Absolboval som štyri kurzy prežitia.
Opatrne sa postavím. To, čo zbadám mi však vyrazí dych. Niekto sa obrovskou rýchlosťou rúti priano do trhliny! Na... kolieskovej stoličke..? Počkať, tie copíky poznám! Nie, nie, nie. Určite ešte aj niekto iný nosí také copíky.. Nie nenosí! Je to ona! Musím jej nejako pomôcť!  Ale ako?!
Snažím sa rozbehnúť, aj keď nemám ani šajnu, čo by som mal urobiť, no silné pichnutie ma vráti naspäť. Akoby to nestačilo, ešte k tomu sa mi šmikne noha na okraji priepasti a skoro sa do nej strepem. Padám na zem a posledné čo si ešte stihnem všimnúť, je ako Marinette vletela do priepasti.