Adrien
Stojím na Rue Oberkamf tridsaťtri a pozorujem pavúka, čo lozí vo výklade opusteného obchodu. Ten výklad je takmer celý polepený plagátmi a pokrytý prachom.
Ach.
Tak si zo mňa asi niekto robil srandu. Ale ajtak, ako mohol vedieť že som ráno stretol niekoho zvláštneho? Možno len tipoval a vyšlo to. Skutočne je však toto všetko? Hladím na plagát s obrázkom slnečných okuliarov a strasie ma. Neviem prečo, proste je mi tu nepríjemne. Je dosť možné, že ma niekto pozoruje, a to veru nieje príjemný pocit.
Zazdalo sa mi, že sa v obchode zvíril prach. Podišiel som trochu bližšie a utvrdil som sa v tom. Skúmam tmavú miestnosť no nič nevidím.
Vríííz
Odskočím od výkladu a pohľad mi okamžite padne na nízku postaršiu paniu v zástere s kvetinovým vzorom, ktorá práve vyšla cez dvere obchodíku.
Práve som sa chystal niečo povedať, no ona ma predbehla.
,,To vy ste tu mali mať schôdzku?"
Chvíľu na ňu hľadím spoza slnečných okuliarov, takže asi nevidí, ako sa mračím. Napokon som sa rozhodol, že nevyzerá veľmi nebezpečne a krátko prikývnem.
,,Tak poďte."
Vošiel som za ňou do dverí a zavrel som.
Vedie ma dozadu do miestnosti k akýmsi starým dverám. Otvorila ich a za nimi som zbadal schody. Točité. Zišli sme nimi asi o poschodie nižšie a vtom zbadám ďalšie dvere. Otvorila aj tie a spolu sme vošli do výťahu, ktorý sa za nimi skrýval.
Výťah sa pohol a ona sa začala hrabať pod zásterou. O chvíľu odtiaľ vytiahla akúsi kartičku s jej fotografiou a ukázala mi ju. Stálo tam:
AD
Agent so špeciálnym povolením
...
Neznaní
Pozerám na tú kartičku ako úplný debil. OK. Takže skutočne nezabudli. Kto vlastne nezabudol... Tí neznaní...
,,Musíte pochopiť, že nesmiete vedieť, ako sa dostanete tam, kam vás teraz vediem."
Hneď na to mi tá pani zaviazala oči akousi čiernou šatkou. Cítim sa dosť nepohodlne, ale čo, veď sa predsa viem brániť. Po pár ďalších sekundách už výťah zastavuje. Pani ma vedie von a ja som sa soro podkol o jej nohu. Netuším, kade ideme ale je tu absolútne ticho. Cítim sa ako v jaskyni. O chvíľu začujem vŕzganie dverí a spoločne vchádzame dnu. Keď sú dvere zatvorené, pani mi rozviaže šatku. Zažmurkám, lebo si musím zvynúť na to svetlo. Stojím v elipsoidnej miestnosti s dvoma oblými béžovými gaučami na užších stranách elipsy a dvoma dverami na širších stranách. V strede izby, rovno predomnou je tyrkisový stolík, takisto v tvare elipsy. Je to tu moc oválne...
Vtom si všimnem akúsi postavu na jednom z gaučov, ktorá s nimi splýva, lebo má rovnako béžový oblek. Koľko takých splynutých ľudí je tu ešte schovaných?! Poobzerám sa po izbe, keď ma tu zrazu vyruší výrazný hlas:
,,Ďakujem AD. Môžeš nás tu nechať."
Otočil som sa a zbadal tú pani, čo ma sem priviedla, ako vychádza cez jedny z dverí. Potom sa žena pozrela na mňa.
,,Sadni si," ponúkla ma gaučom oproti nej.
Bolo to dosť divné, keďže sme každí sedeli na jednom konci miestnosti a oddeľovali nás asi štyri metre.
Pozrel som tej žene do očí a ani ma veľmi neprekvapilo, keď som v nej spoznal ženu z rána.
,,Takže, mladý muž, boli ste vybraní organizáciou neznaní, aby ste nám pomohli odvrátiť očakávané následky projektu NEED."
Len som na ňu vyvalil oči.
,,Čo prosím? Ako to, že som bol vybraný?! A aký projekt?"
Tak, ďalšia kapitola😊 Dúfam, že ste radi, že je tak skoro😄 a tak ak sa vám páčila tak určite nezabudnite dať 🌠 a dáky ten pekný ( alebo aj kritický ) koment 😁 majte sa pekne, vaša Amba_Creator 🐙
YOU ARE READING
N.E.E.D. (pozastavené)
Adventure,,Myslíte si, že svet je nádherný? Priateľský? O túto ilúziu ľahko prídete, len čo sa naň začnete pozerať bez ružových okuliarov. Dnešný svet totiž už dávno stratil toto kúzlo. Už neexistujú priatelia. Jediné, čo tu je, sú spojenci a protivníci. Nič...
