N.E.E.D. (pozastavené)

13.

Mrinette
,,A ak... Ehm... Vám nebudem vyhovovať?"
,,Ak budeš vážne strašná, tak im povieme že si svojím zraneniam podľahla."
Preglgnem. Toto sa mi fakt nepáči.
Lýdia sa však len usmeje a ukáže na dvere.
,,Môžeš ísť."
S veľkou ťažkosťou sa postavím a obrátim sa k dverám. Už mám ruku takmer na kľučke keď mi vtom napadne, že vlastne ani neviem čo mám teraz robiť alebo kam mám ísť. A tak sa ešte raz otočím k Lýdii. Skôr ako však stihnem otvoriť ústa mi oznámi: ,,Za dverami ťa čaká sprievodca."
Len prikývnem a otočím sa naspäť. Prejdem cez dvere a za nimi stojí maličká žena, asi o tri hlavy nižšia odo mňa.
,,Slečna, poďte so mnou," oznámi mi. Vlastne ani veľmi nemám na výber.
Zamieri k výťahu. Na jej výšku má celkom rýchly krok, ledva ju stíham.
,,Pôjdeme na prízemie a potom do úvodnej miestnosti. Nemusíte sa báť, som presvedčená, že ste na túto prácu ako stvorená. Ináč by vás nezachránili a nechali by vás ležať tam, kde ste spadli."
Viem, že sa má snaží upokojiť, no veľmi to nezaberá. Som stále viac a viac presvedčená, že ma naozaj bez milosti odstránia, ak to bude potrebné.
Bžuuuum pííp
Nastupujem do výťahu a žena stláča gombík s číslom nula. Trochu to zahrkoce a gravitácia je opäť preč. Ani neviem ako, ale zrazu vychádzam von z výťahu do tej preplnenej miestnostu, kde som ešte nedávno ležala na gauči. Nezdá sa mi, že je to prízemie, myslím, že sme skôr pod zemou.
Prechádzame medzi ľuďmi v čiernych sakách a riflových nohaviciach až sa nakoniec ocitneme pred sklenenými priehľadnými dverami. Za nimi sú len čierne stoly s kôpkami papierov, vďaka ktorým to tam vyzerá ako kancelária.
,,Tak, a sme tu. Toto je úvodná miestnosť. Ďalej už pôjdeš sama."
Keď zbadala, ako vystrašene sa tvárim, ešte veselo dodala: ,,Neboj, každý, koho tu vidíš, tam bol a stále sú mezdi nami. Nebudú tam na tebe robiť nejaké testy."
Nasilu prinútim moje tvárové svaly nadvihnúť mi kútiky a potom potlačím sklenené dvere. Aj keď som už predtým videla čo za nimi je, v bruchu mi víria motýliky.
V miestnosti nieje nič viac, iba tri čierne stoly s počítačmi, papiermi a perami v stojančekoch a traja pracovníci v rovnakých čiernych sakách a rifliach ako tí vonku. Sú zabratí do akejsi určite veľmi záživnej práce a ja podvedome dúfam, že to tak ostane. Zapozerám sa na prvého pracovníka, bol to muž s plavými vlasmi a krátkou plavou bradou. Pozerám naňho ako si ukladá pero do stojančeka, keď sa zrazu rýchlo obrátil na mňa. Strhla som sa, na chvíľu som si pomyslela, že ma skamení svojim pohľadom ako Hydra, no potom som si uvedomila na aké hlúposti myslím. Ale vážne to tak vyzeralo. Má oči ľadovo modrej farby a upiera ich na mňa bez žmurknuta. Pomaly sa však začína usmievať. Rukou ukzuje aby som prišla k nemu. Radšej ho poslúchnem a pricupkám bližšie.
,,Dobrý deň slečna, vy musíte byť tá adeptka na prácu špeha."
Chcela som niečo povedať, no on ma nenechal.
,,Takže, povedzte, aké je začiatočné písmeno vášho mena?"
,,M," odpovedala som omnoho pokojnejšie, ako som sa vnútri cítila.
,,M, m, m. Tak sa na to pozrime."
Čosi naťukáva do počítača a tvári sa sústredene.
,,Takže emiek tu máme už dvanásť. Vy ste teda trinásta."
Stlačí malý gombík na strane počítača a z malého strojčeka schovaného za papiermi vylezie akási biela kartička. Podá mi ju. Stojí na nej:
M13
agent v zácviku
,,Odteraz sa tu budete predstavovať pod týmto menom. Je to vaša druhá identita."
Nezmohnem sa ani na slovo, len prikívnem.
Potom ma pošle k ďalšiemu stolu pri ktorom sedí brunet. Môže byť trochu starší odomňa. Prídem k nemu a on sa na mňa pozrie. Z šuflíka v stole vytiahne malú brožúrku a podá mi ju.
,,Tam nájdete všetko potrebné. Je tam rozpis vašej práce, základné informácie o našej organizácii a mapa najdôležitejších častí budovy."
Chvíľu na mňa len pozerá, no potom ešte dodá: ,,Som rád, že sa k nám pridáte M13."

Pri treťom stolíku ma ďalší muž zmeral a zmizol za závesom za jeho stolom. Teraz čakám, čo sa stane. O chvílu už znovu odhŕňa záves a v ruke drží čierne sako, biele tričko a riflové nohavice.
,,Toto bude vaše oblečenie, ktoré budete používať na takmer všetkých úlohách. Je dizajnované presne na to, aby ste zapadli do spoločnosti. Topánky si môžete zvoliť svojvoľne, len nesmú byť príliš výrazné."
Podáva mi oblečenie.
,,Teraz už môžete ísť späť za svojím sprievodcom. On vám povie, čo ďalej."
Otočím sa a odchádzam. Je mi nepríjemne lebo na sebe cítim niekoho pohľad. Radšej sa však neotočím.
,,M13!" ozve sa zrazu.
Otočím sa a zbadám bruneta od druhého stola.
,,Ehm... len že keby ste niečo potrebovali tak zamnou môžete kedykoľvek prísť... a želám pekný deň..."
Usmejem sa naňho.
,,Aj vám pekný deň..." pozriem na malú menovku na stole, torú tamer nevidieť ,, ...D7."

Tak a som tu znovu 🐗 dúfam, že sa vám táto kapitola páči aj keď je trochu nudnejšia 😶 Tak aj vám želám pekný deň, milí čitatelia 😻 a nezabudnite dať 🌟 ak ma chcete podporiť😄

Ďakujem vám za všetky zhliadnutia, hviezdičky a komety😺 ste skvelí🎆