N.E.E.D. (pozastavené)

8.

Otvorím oči. Opäť som ožiarená svetlom. Koľkokrát sa mi to ešte stane?!
Som v akejsi miestnosti. Pomaly ju preskenujem celú pohľadom. Trvá mi to celkom dlho, lebo je dosť veľká. Steny sú krivé, akoby ich vytesali do skaly. Všade je plno ľudí, no žiadne chodby či dvere. Jediný otvor je kruhová diera v strope z ktorej vedú tri tyče. Pozriem pod seba a zbadám, že ležím na červenom gauči. Nikto z okoloidúcich si ma nevšíma. Pripadám si ako v metre. Až na to, že v metre by som sa asi nevyvaľovala na pohovke.
Začujem akýsi šramot. Prichádza to zhora a stále sa to približuje. Odrazu sa niečo vyrúti zo stropu. Najprv som si myslela, že to prerazí dieru až na druhú stranu Zeme, no ono to enormnou rýchlosťou zabrzdilo a z ľahkosťou pristálo na podlahe. No jasné, veď je to nejaký divný výťah! Najradšej by som si tresla po čele, no nemám dosť síl.
Dvere sa otvorili zrejme na druhú stranu, lebo som nikoho nevidela vystupovať a výťah sa opäť galaktickou rýchlosťou rozbehol na cestu späť.
Zrazu som zbadala ženu v červenom saku ako sa blíži ku mne sprevádzaná niekoľkými nenápadne oblečenými ľuďmi. Jeden z nich ukázal mojim smerom. Žena len prikývla a vidala sa rovnou čiarou ku mne. Tí ostatní cupkali ako husičky za ňou.
Okamžite som zatvoria oči a tvárila sa, že som stále v bezvedomí.
Prišla až úplne ku mne. Nevidela som ju, no takmer som cítila jej dych. Vydala zopár príkazov typu: Ďakujem, už sa o ňu postarám, Garry, pomôžte mi s tým, a Tana, choď privolať výťah.
Pocítila som slabý pohyb. Nepatrne som zažmúrila a zbadala, že ma aj s kreslom ťahajú k výťahu! Na dnes mi už stačili kolieskové stoličky, nepotrebujem aj kolieskové gauče! Tu je to ale ajtak asi všetkým jedno.
Čo už.
Vstúpili sme do výťahu. Teda skôr oni vstúpili, ja som sa doň nechala vtlačiť. Začula som slabé šťuknutie. Ktosi stlačil gombík. Vedela som čo bude nasledovať a verte mi, že som sa na to netešila.
Hrklo to. Chvíľu sa nič nedialo a potom nás to vystrelilo hore. Moje raňajky však tiež. Blll! Musela som sa veľmi ovládať, aby som ich tu všetkých neovracala. Už nikdy nechcem vo výťahu ležať!
Tresk!
Nadhodilo ma to a cítila som, ako som sa odlepila od gauča. Keď som naň opäť dopadla, výťah bol už kompletne zastavený. Veľmi som chcela otvoriť oči a pozrieť sa na tvár týchto ľudí, no neodvážila som sa. Som si istá, že ma buď zachránia, alebo zneškodnia. Pri tejto predstave sa mi opäť prevrátil žalúdok. Tentokrát som to však už nevydržala. Cítila som ako sa mi obsah môjho tráviaceho traktu posúva stále vyššie a vyššie. No tak Mari! Musíš to dať!
,,Zavolajte doktora! Musí sa pozrieť, či nemá niečo zlomené. Vyzerá celkom zdatne, a ajtak potrebujeme nových ľudí!"
Táto správa, ktorá naznačovala, že to prežijem ma trochu ukludnila a zrejme aj moj žalúdok a spol. lebo sa mi znovu uvoľnilo hrdlo a tráviace šťavy sa vrátili tam, kde patria. Ajtak som však súrne potrebovala poriadny dúšok vzduchu.
,,Kľudne sa posaď, ajtak viem, že si hore. Ten výťah prebudí každého!" povedala žena a zasmiala sa. Ten smiech mi neuveriteľne pripomínal Lýdiu Doux. Staré dobré časy.
Keďže sa už nemusím tváriť ako mŕtvola, pomaly sa posadím a opriem o pohodlný gauč. Oči radšej ešte nechám zatvorené (stále sa musím dosť ovládať aby som tých okolo neoboznámila s mojím jedálnym lístkom) a vďačne nasávam vzduch.
Po chvíli, keď si myslím, že som už úplne stabilizovaná, otvorím oči. To som však robiť nemala. Zbadám tvár tej červenej ženy a .. vyvraciam sa rovno pred ňu.