N.E.E.D. (pozastavené)

9.

Adrien
Prudko dýcham a neviem pochopiť, čo sa práve stalo. Posadím sa a nemo čumím na miesto kde práve zmizla Marinette. Otriasol som sa a s pár ťažkosťami postavil. Srdce mi splašene byje. Stalo sa to tak rýchlo! Ani som si poriadne neuvedomil, že moja kamarátka sa zrejme práve zabila! Kráčam nevedno kam a nevšímal si nič okolo seba. Jedna vec sa však prehliadnuť nedá. Otrasy prestali. No to je skvelé, ale čo budem teraz robiť?! Môžem len dúfať že môjho Otca s Nathalie nepostihol rovnaký osud ako Marinette..
Zrazu do niekoho narazím..
Otočí sa. Pozriem na tú osobu aby som vedel, komu sa idem ospravedlňovať. Je to žena. Vysoká žena v béžovom obleku. Má výrazné črty tváre a ostrý nos. Dlhočizné hnedé vlasy zopnuté do vysokého copu.
,,P-prepáčte.."
ospravedlním sa a chystám sa na odchod.
,,Počkaj," zastaví ma.
Zarazím sa.
,,Ako si sa sem dostal? Do takýchto uličiek nieje veľmi dobré chodiť."
Má celkom milý hlas, no ajtak tu cítim závan nebezpečenstva.
,,Noo, proste som sa nepozeral kam idem aa.. "
Žena len prikývne ale nevyzerá to veľmi presvedčivo. Až teraz si všímam, že tu nieje sama. Je tu ešte ďalších päť žien a dvaja muži. Vyzerajú ako nejaký učitelia z vedeckej univerzity, ale stavím sa o náš budúci jedálenský stôl, že to tak nieje.
Žena pokračuje: ,,Spýtam sa ťa na rovinu. Videl si tú trhlinu?"
Ako keby ju niekto mohol prehliadnuť..
Radšej však len nemo prikývnem.
,,Zbližšia?"
Opäť prikývnem. Motýliky v mojom bruchu sa asi premnožili a cítim sa, akoby mi mali vylietať von ústami.
Žena niečo pošepká druhej žene vedľa nej a tá z neviemakého vrecka vytiahne blok a čosi si tan zapíše. Žena v béžovom saku sa však postaví pred ňu (samozrejme že  naschvál!) takže nevidím ani mäkké f. Podozrenie sa vo mne týmto dosť zvýšilo. Veď povedzte sami, aký normálny človek nosí zo sebou blok!? Stavím sa, že nechcela ani aby som videl ten blok, ale mala byť viac šikovná..
Napokon sa otočí a milo sa usmeje.
,,Prepáč, že sme ťa zdržovali. Potrebujeme len nájsť svedkov, ktorý videli trhlinu zblízka ešte v pohybe. Sme mimovládna organizácia. Polícia nás vôbec nerešpektuje.."
Len som na ňu čumel, načo mi to hovorí. Neviem, možno si to všimla alebo z iných dôvodov prestala a poslala ma preč.
,,Ďakujem ti za tvoje informácie, môžeš odísť."

Predieram sa spleťou uličiek späť na hlavú cestu. Nechápem, ako som sa tam k nim mohol dostať! A prečo by zbierali dôkazy v uličke, čo je asi dva bloky od miesta činu? Myslím, že mi klamala.
Smerujem k Andrého zmrzline. Hm, hádajte čo. Samozrejme tam nikto nieje! Mohlo mi to napadnúť skôr.. A tak sa teda vyberiem domov a dúfam, že to tam všetci prežili. Pri tejto predstave sa mi tisnú slzy do očí. Spomenul som si na Marinette. Nemôže byť mŕtva! Proste nemôže..
...
Ležím doma na posteli a čakám. Na čo? Netuším.
V rýchlosi vám zhrniem udalosti, ktoré sa tu za tú chvíľu stali. Otec má ťažkú zlomeninu nohy, práve je v nemocnici. Ani neviete, ako som sa tešil, že to vôbec prežil. Ten jeho rev bol naozaj strašný. A ktomu si ešte Nathalie vykrútila členok, takže teraz som v tomto dome jediný, kto vie normálne chodiť. Bodyguard sa nepočíta. Ten nechodí normálne nikdy.. Chudák. Práve je s otcom v nemocnici.
Všade je rozbité všetko čo sa dá. Viac už ani nemusím vysvetlovať... 
Takže ako som už povedal, ležím na posteli a čumím do stropu. Dnešok bol naozaj divný deň. Rozmýšľam aj o tej žene. Čo to len bolo za ľudí? Mám zvláštne tušenie, že vedeli o tej priepasti čosi viac. Ach, keby som tak niečo vedel aj ja. Takto tu môžem len ležať a čakať, kedy sa začne znovu otriasať.
Crrrrrrrrrrrn!
Srdce sa mi rozbúši. Moja fantázia začína pracovať. Volá mi tá žena, je to tajná agentka, chce aby som sa k nim pridal, lebo mám skvelú povesť a kondíciu a silu a... No dobre, tak toto to asi nebude. Ale bolo by to super! To musíte uznať. Je len jediný spôsob ako zistiť, či sa mýlim.
Natiahnem sa po mobil a zdvihnem ho.
,,H-haló?"
,,Je tam Adrien Agreste?" ozve sa akýsi ženský hlas.