UtterArgent [X-men FF]

• FLASHBACK •

BEAGLESS, 1962

Stála pod masívnou starou vŕbou. Naokolo fúkal vietor, ovieval jej tvár listami vŕby a pohrával sa s jej dlhými sivými vlasmi, ktoré ju zakaždým pošteklili na špičke nosa. Svoje olovovo sivé oči upierala na kameň pred sebou a sťažka prechádzala po slovách doňho vrytých, pričom sa v mysli nad každým jedným pozastavila a niekoľkokrát si ho premietla odznova. Po lícach jej tiekli slzy, mierili k jej červeným perám, až nakoniec skončili v látke jej uhľovo čiernej šatky. Na sebe mala rozopnutý sivý kabát, v ktorého kapsách sa mechanicky pohrávala s koženými rukavičkami. Žmolila ich v rukách, samovoľne ich navliekala a zase vyzliekala z prstov a následne od hnevu a žiaľu zvierala a tvarovala do guľôčky. Spoza kabátu jej vykúkal jednoduchý štýl čiernych celokrajkových kokteilových šiat, odhaľujúcich jej kolená. Vysoké kožené čižmy mala zmáčané dažďom a špinavé od hliny a blata.

,,Toto si si nezaslúžila," zašepkala a trasľavo sa nadýchla. Ešte stále ňou otriasali emócie, každú chvíľu sa jej zatriasol hlas alebo jej z hrdla unikol vzlyk. Šok z nej už dávno opadol... Bol čas na ničím nazastaviteľnú bolesť. A na tú ona zvyknutá nebola. ,,Nezaslúžila si si zomrieť tak skoro, nezaslúžila si si zomrieť vôbec," vzlykla a priamo pred hrobom padla na kolená. Nezáležalo jej na tom, že jej blato zašpinilo šaty a zničilo drahý kabát. Jedinú cennú vec, ktorú kedy mala, už predsa stratila. Zvyšok boli úbohé malichernosti.

,,Ja to sama nezvládnem, Lindsey," zaplakala. Bola za to, že aj keď po celý čas šepkala, akási pani v diaľke ju počula a k tomu aj uprene sledovala. Keby nebola tak vykoľajená z toho všetkého, určite by ju za to ohriakla. Lenže keby bolo keby... ,,Ja ťa potrebujem... Vždy si tu bola pre mňa a teraz tu nie si. Prečo len-" buchot dažďa na lícnu stranu listov prebil jej vzlyk. ,,Prečo len som s tebou nezostala? Prečo si len musela to všetko znášať sama, keď-keď ty si so mnou znášala všetky problémy, všetky premrhané osudy..." Slzy sa jej liali z očí doslova ako vodopády. Aj keby chcela, nezastavila by ich. ,,Vráť sa mi, teta Lindsey. Vráť sa mi naspäť, prosím, v-vráť sa, ja ťa prosím. Prosím!" Čakala. Prosebne hľadela na náhrobok pred sebou a čakala. Nikto nemohol vedieť na čo, sama to nevedela. Keď sa ale aj naďalej nič okrem dažďa naokolo nepohlo, Beagless sa päsťou prudko zaryla do vlhkej hliny. ,,Do pekla s týmto všetkým!" skríkla a opakovane udrela do zeme. ,,Prečo ty?! Prečo, dočerta, ty?"

Došli jej sily. Čelom sa oprela o chladný povrch náhrobného kameňa a za spoločnosti jej zvlykajúceho vnútra si objala hruď. Už z nej nevyšlo ani slovo. Nedokázala zo seba vytiahnuť jedinú súvislú vetu, jediné slovo, pri ktorom by nesmela lapať po dychu. Všetko to tak hrozne bolelo. Nájsť jej tetu - jediného človeka, ktorý nad ňou nezlomil palicu, keď zistil, že je mutant - ako leží na koberci so spokojným mŕtvym výrazom na tvári, ísť na jej pohreb, cez ktorý sa nezmohla na nič viac ako na plač a k tomu ešte sledovať jej mŕtve telo, ako sa stráca v truhle zabudnutia a pomaly mizne v zemi... To všetko Beagless trhalo jej vnútro na kúsky.