UtterArgent [X-men FF]

• 2. What's happening in there? •

BEAGLESS, 2023

,,Hotovo," nadhodila Beagless a prehodila si skrutkovač z ruky do ruky. Na majiteľa domu hodila jeden prívetivý úsmev a ruku si položila na bok, mala predsa právo byť na svoju prácu hrdá a svojím postojom to aj patrične dokazovala. ,,Bolo to len tesnenie. Malo by to pre tentokrát držať, no ak by sa čokoľvek prihodilo, viete, kde ma nájdete."

Všetko sa to odohrávalo v maličkej kuchyni vysoko v horách drsnej Aljašky. Život tu bol naozaj taký, aký by si dokázal ktokoľvek predstaviť. Stálé sekanie dreva, lov divokej zvery, rybolov v ľadových vodách či časté problémy s kúrením a nedostatkom vody či plynu. Telekomunikácia bola na bode mrazu asi ako internet či signál pre telku, spoľahlivosť sa dala nájsť jedine v krátkovlnových vysielačkách. Ak vám zamrzlo potrubie alebo prestal fungovať mrazák so zásobami na pol roka, boli ste odsúdení buď na seba, alebo na pomoc ľudí z okolia - a tých tu veľa teda nebolo.

V každom prípade, život na Aljaške bol presne taký, ako by vám povedala ktorákoľvek televízna relácia či dokument. Ľudia tu boli mrzutí i prívetiví, no ak sa niečo pomlelo, nebrali si k ústam servítky. Beagless po nociach často slíchavala výkriky všemožných nadávok patriacich všetkým svätým či iným určitým osobám a bolo jedno, či ste sa rozčuľovali nad prázdnou pasťou či len nad spackaným lovom sobov.

Život tu mal ale systém a zmysel, tak ako pre ňu, tak i pre všetkých v jej okolí. Ak ste pomohli ľuďom, ľudia pomohli vám a zase naopak. Presne tu sa Beagless cítila ako doma. V spoločnosti ľudí, ktorí ju brali ako ozajstného človeka, nie zjazveného mutanta, ktorý by im mal naháňať strach. Žila medzi nimi ako nevinný občan, ktorého rešpektovali a spriatelili sa s ním.

Beagless vždy vedela, že si to nezaslúži. A rovnako si to nezaslúžia ani oni. Klamala ich každou minútou, čo sa okolo nich motala, namáčala ich do problémov, z ktorých by len ťažko vyšli bez újmy. Tajila im svoj pôvod a mala z toho osobný prospech. Veď čo by sa bolo stalo, keby zistili, že je mutant schopný vraždy? Že je netvor, čo ničí ľudské životy a hazarduje s bezpečím každého jednotlivca štátu? Čo by získala tým, že by ju celý svet znenávidel a zatrpkol na nej tak ako ona zatrpkla nad vierou v spoločný mier?

Nie, takto predsa vždy chcela žiť. Nie v utajení pred zvedavosťou a strachom z vonka, ale v mieri s obyvateľstvom Zeme a so všetkými stvoreniami schopnými cítiť. Toto bol ten najlepší život, aký si mohla v ťažkej a zlej dobe usmrcovania mutantov priať. A ona si to dosť výrazne uvedomovala.

,,Vďaka Bohu, že vás tu máme, slečna Leeová. Nebyť vás, neviem ako by sme to s rodinou do jari prežili bez vody. Stokrát vám ďakujem," povedal pán Hawkins vďačne a podal jej ruku.

Christopher Hawkins bol pohľadný muž v stredných rokoch, ktorý vždy vyzeral o desať rokov mladšie, než naozaj bol. Vlasy mal vždy učesané na prehadzovačku s cestičkou na ľavej strane hlavy, pričom mu hádam vždy padalo zopár vlasov ofiny priamo do zorného poľa pravého oka. Zvykol nosievať krivo nasadené okuliare s plastovým rámom a s dioptrickými sklami, ktoré mu zakaždým zväčšovali tmavozelené oči hádam o dvojnásobok. Málokedy boli vidieť, no v oranžovom svetle malinkej kuchynky sa mu ma lícach ako hviezdy blískali sotva badateľné pehy. Muž to bol naozaj príťažlivý, no nanešťastie pre Beagless mal už druhú manželku a dve takmer dospelé deti.

Beagless prijala jeho ruku a vrúcne sa usmiala. Pohľad jej však padol na jej predlaktie. Jedno znamienko jej nebezpečne vytŕčalo spod pracovného obleku a pútalo tak pozornosť na jej mutantné gény. Rýchlo preto ruku stiahla a nenápadne si ju skryla pri povytiahnutí nohavíc. ,,Za málo. Teraz ale musím bežať, chlapík tamto z kopca potrebuje pomôcť so snežným skútrom. Ak máte čas, môžete sa pridať," navrhla mu, zatiaľ čo sa pomaličky pustila do upratovania náradia.