UtterArgent [X-men FF]

• 6. This is how you mean "few days"?!•

BEAGLESS, 1973

Keď Beagless vtrhla do rezidencie, nepremýšľala nad ničím. Možno chvíľu váhala pred skrutnutím kľúča v zámke, no jej myseľ bola prázdná. Vedela, že ak by sa zamyslela hlbšie, bodlo by ju svedomie a ona by napokon nevstúpila. Predsalen, po koľkých rokoch že sa to chystala vrátiť? A koľko to bolo reálne rokov? Radšej ani nechcela vedieť...

,,Bude to len pár dní," zašepkala vtedy s uboľeným výrazom na tvári. Všetko bolo ešte tak čerstvé. Smrť jej milovanej tety, Erikova zrada, odchod Raven, pád X-menov, Charles na vozíku... Všetko to bolelo. Vedela, že Charles je na tom podobne, no ona cítila, že je na tom horšie. Za všetko si totiž mohla sama - Charles len chcel všetkým dobre a svet to neocenil. Ona to oceniť dokázala, lenže to nedala patrične najavo. Nikdy nedávala nič zo svojich emócii najavo. Na to bola príliš hrdá.

Charlesov pohľad ju v tom čase mučil každou sekundou tvrdšie. ,,Ako to myslíš, na pár dní odísť?" jeho obočie sa zvraštilo obavami. Beagless sa v hrdle vytvorila hrča, ktorú sa len darmo snažila prehltnúť. Nezbavila sa jej presne tak ako svojich bodavých výčitiek.

,,Musím odísť z mesta, Charles. Všetko, čo sa tu deje, je... je... šialené! Ja to nezvládam, ja-"

Beagless v duchu zanádavala. Nechala sa vtiahnuť do spomienok. Nechala sa nimi opantať. Nechala ich vkĺznuť do jej krehkej mysli... To bola chyba.

A možno nebola. Zmätok jej dodal sebavedomie a iskru skrývaného hnevu. Skrutla kľúčom v zámke, otvorila dvere a zmierená s nadchádzajúcimi udalosťami ich zabuchla. Kým zhodila z ramena batoh a hodila ho ku kope topánok pri stene, pohľad jej padol do sály na konci vstupnej chodby. A vtedy na ňu doľahlo všetko, čo donedávna skrývala hlboko vo svojej temnej duši.

Beagless vypla hruď, zhlboka sa nadýchla a nasucho prehltla. Vitaj doma, Leeová.

***

BEAGLESS, 1973

Srdce jej bilo ako splašené, pričom jej fyzický výkon v podobe mlčanlivého postoja vo vchode teda za veľa nestál. Za to ten psychický, ten teda za niečo naozaj stál. Úprimne, za jej mozgové procesy by sa jej v tej chvíli nedoplatili ani v Hollywoode.

Nečakala, že budú stáť priamo vo vstupnej hale. Vlastne dúfala, že tam nebudú vôbec a ona im spraví palacinky a uplatí ich nimi ihneď, čo ju zbadajú. Musela sa ale spýtať samej seba - kedy jej v takýchto veciach osud prial?

Správna odpoveď, Bea. Nikdy.

Ešte nestihla zaostriť ani na ich siluety a už hľadela priamo do zeme a hypnotizovala očami koberec. Mal xy rokov presne ako zvyšok domu, no jeho história ju len utvrdzovala v tom, že škola je naozaj jedna z najlepšie zariadených budov, ktoré len jeden muž môže vlastniť. Nádych minulosti a kúzlo budúcnosti ju len utvrdzovali v tom, že opustiť to miesto - jej druhý domov - bolo tou najväčšou chybou v jej živote, na akú si len dokázala spomenúť. A nenadišiel deň, kedy by toho rozhodnutia neľutovala. Možno to ju ešte držalo pri zmysloch. Jej nevraživosť ku svojej osobnej hlúposti...

Beagless sa nadýchla, že niečo povie. Veľmi sa presviedčala, aby z nej niečo vyšlo a aby to dávalo zmysel, lenže v tej chvíli tomu tak nebolo. Nemala tak vyšpecializovaný mozog ako Charles, ľahko sa prehrial a vypovedal službu. Nezmohla sa na nič. Len naprázdno otvorila ústa ako kapor a následne ich aj zavrela. Jej neistota musela svietiť na ďaleko, nepochybovala, že ju už dávno zachytili.

,,Beagless," hlesol Hank, na ktorého sa pozrela ako na prvého, a usmial sa.

Usmial sa... Bea si vyžiadala chvíľu na spracovanie.