Temnota prichádza

Prológ 🌙

,,Ticho!" Zahrmelo sieňou. V momente ako zaznel tento povel, naokolo zavládlo ťaživé ticho.

,,Dnes sme sa tu stretli aby sme vykonali spravodlivosť za zradu našej sestry..." opäť sa ozval ten istý hlas, no bol prerušený nesúhlasnými výkrikmi.
,,Podliak!"
,,Klamár!"
,,Je nevinná!"
,,Jediný zradca si tu ty!!"
,,Prepusti ju!"
Bolo počuť z každej strany. Muži i ženy sa hlasno ozývali a kričali na Vládcu, ktorý pred nimi sedel na zlatom tróne. Ten iba očervenel zlosťou a tresol rukou o opierku.

,,Povedal som TICHO!!!!! Ja som tu vládca a JA rozhodnem, kto je zradca a kto nie! Dnes sme tu aby sme odsúdili Zradkyňu! Nie pre jej súd ale pre jej trest! Takže ak sa k nej nechcete pridať, radím vám BUĎTE TICHO!!!" Vyštekol hromovo a sledoval ako sa protestujúci, síce s nesúhlasným mrmlaním, rýchlo upokojujú. Nik sa znovu neopovážil prehovoriť.

Tento krát už pokojnejším hlasom hovoril. ,,Ako som hovoril. Zišli sme sa aby sme potrestali zradkyňu. Dopustila sa toho najhoršieho zločinu. Zločinu, ktorý pošpinil a ohrozil naše meno no aj nás samotných. Naša milovaná sestra sa spárila s podradnou bytosťou!"

Po tomto vyhlásení sa miestnosťou znovu ozývali pohoršené zhíknutia, zopár ironických odfrknutí a dokonca aj nejaké to uznanlivé písknutie.

Vládca opäť očervenel zlosťou a spražil pohľadom opovážlivcov ale mlčal. Vedel, že je to vopred prehraný boj. Jeho tetuška bola obľúbená, nádherná a mocná. Vedel, že na jej strane stoja mnohí. Dokonca vedel, že práve ona stála na čele povstania, no doteraz nemal žiadny priamy dôkaz. Ale teraz? Malá nepozornosť a on bol zrazu ten, kto držal opraty. Škodoradostne sa v duchu uškŕňa ale navonok ostáva naďalej nečitateľný. ,,Priveďte ju!" rozkázal.

Chvíľu na to stráže privedú v ohnivých reťaziach spútanú ženu. Jej tvár a šaty boli špinavé po dňoch strávených vo väznici. Vlasy mala taktiež špinavé a strapaté no napriek tomu sa niesla hrdo, vzpriamene a hlavou zdvihnutou hore. Očami plnými zlosti ho prebodávala celý čas ako ju viedli pred jeho trón a násilím ju donútili pokľaknúť. A aj cez to všetko poníženie, ju nedokázal zlomiť. Kľačala pred ním, hrdo vystretá, plná vzdoru a zlosti. Ani jediný krát nesklopila pohľad či inak nepreukázala známku pokory. Hrdá, mocná, nádherná, nezlomná.

To vládcu len viac naštvalo. Veď on ju zlomí, pomyslí si. Vstane z trónu, prejde priamo k nej a začne jej klásť otázky. ,,Vieš, čo si spáchala?"

Ona sa ho nezľakne, len sa vyzývavo uškrnie a odpovie. ,,Môj jediný zločin bol ten, že som dovolila otcovi aby teba menoval vládcom. Láska nie je zločin, synovec."

Tušila, že tým oslovením ho rozzúri a donúti vybuchnúť. A pri tom ako veľmi zúril už pred tým, nebola potrebná veľmi veľká snahy. Videla ako mu myká v oku a čakala. Na jaj prekvapenie sa dokázal ovládnuť a pokračoval v procese. Pomedzi zuby na ňu vyprskol ďalšiu otázku. ,,Priznávaš sa teda k svojmu zločinu?"

Na to sa uškrnula ešte väčšmi. ,,Priznaj sa k svojim a ja sa priznám k mojim." Zlovestná iskra v jej očiach nešla prehliadnuť. Aby svojmu výroku dodala na váhe pridala k nemu mierne naklonenie hlavy, čím pôsobila ako mačka na love.

A to bol ten moment na ktorý čakala. Moment kedy Vládca stratil všetku sebakontrolu.

,,Čo si to dovoľuješ?! Ja som nič nespravil! Bol som dokonca tak veľkodušný a neobvinil som ťa zo sprisahania proti korune! Ó áno, dobre viem, že to ty vedieš tú zberbu!" 

Na jeho slová sa ozývali pobúrené zhíknutia v dave a tentoraz ani väzenkyňa neostala pokojná. Čakala nejaký podraz ale toto bolo veľa aj na ňu.

Zúrivo vstala napriek snahám stráží ju udržať na kolenách a začala kričať na Vládcu. ,,Že si nič nespravil?! Ty klamársky podliak! Unášaš a experimentuješ na ostatných bytostiach akoby to boli len nemysliace veci! Týraš a mučíš ich! A prečo? Lebo nie si sám schopný vytvoriť dokonalú bytosť?! Alebo preto, že je niekto v niečom lepší ako ty?! A aké sprisahanie?! Už si okrem klamára aj paranoidný?" Zúri žena na postupne prechádza do posmechu.

,,Och, drahý synovec. Pche, vôbec by ma neprekvapilo ak by sa ukázalo že si aj šialený. Si len slaboch, čo sa skrýva za korunou." Trpko a s nenávisťou mu hovorí.

,,Nezáleží na tom, čo mi urobíš. Oni pravdu poznajú a budú proti tebe naďalej bojovať. Tá zberba, ako si ich nazval, ťa jedného dňa zosadí. Pamätaj si moje slová lebo raz príde deň. Deň, kedy sa ty budeš plaziť pri niečích nohách a prosiť o zľutovanie. A keď ten deň príde, ja sa budem prizerať a dokonca veľkodušne pomôžem tomu, kto sa ti postaví. To ti prisahám!" Sebavedomo mu hovorí a každý v sále vie že to myslí vážne.

Mnohí sa od strachu posunuli na kraj, bližšie k dverám len aby unikli jej hnevu. Ani len stráže sa ju od strachu nepokúsili zastaviť, keď okolo seba divoko mávala rukami až si mysleli, že reťaze čo ju spútavali prasknú.

Nikto sa nepokúsil skočiť jej do reči. Všade vládlo hrobové ticho. Tí, čo stáli pri nej ju len nemo podporovali a tí, čo stáli proti nej strachom onemeli. Aj mocný Vládca samotný bol v šoku z jej výbuchu.

Vedel, že ona si nevšíma okolie ale len jeho. Jeho a jeho oči, ktoré prezrádzali jeho strach. Vedel, že svoju prísahu dodrží a taktiež vedel, že neradno sa s ňou zohrávať. Preto si rozmyslel jej trest.

Mávol na stráže a prikázal: ,, Umlčte ju. Spútajte a priveďte mi toho tvora!" Tieto slová v rebelke spustili ďalšiu vlnu protestov no tentoraz ju stráže udržali na mieste.

Tušila, že jej milého nečaká nič dobré ale dúfala, že ho z toho vynechajú.

Minúty sa vliekli a ona netrpezlivo čakala na ortieľ. Rozmýšľala nad tým čo ju čaká a ako sa z toho dostať. Jej tok myšlienok prerušilo až otvorenie dverí a hlasné protesty a krik zmiešaní s  nadávkami. Jej milý sa búrlivo zmietal v reťaziach a snažil sa vyslobodiť sa. Bolo to pre ňu utrpenie vidieť osobu, ktorú ľúbi v takom stave.

,,Tento tvor a naša setra sa tajne stretávali a pošpinili náš rod. Za trest ich oboch vykazujem. Teba, tetuška, zbavujem schopností, preklínam a naveky ťa vykazujem! Teba, biedny červ, odsudzujem na večnosť v podsietí. Zbavujem ťa krídel a spomienok na ženu, ktorú miluješ. Miesto nich dostaneš nenávisť voči nej aj ostatným jej druhu a dávam ti ju ako tvoju otrokyňu, keď ju tak veľmi miluješ!! Ako som povedal tak aj bude!" Hromovo povie vládca. Sieňou sa nesie ťaživé ticho prerušené len protestmi odsúdeného tvora.  Nik sa neopovážil prehovoriť a len ticho sledovali rozsudok.

V očiach milencov bolo vidieť zlosť, strach no hlavne nekonečnú lásku. A keď sa ozval mužský nárek bolesti a srdcervúci krik ženy, nebo poseté hviezdami zhaslo a nerozsvietilo sa nasledujúcich trinásť cyklov.

Ahojte☺ Dúfam že sa kapitola páčila. Za chyby sa ospravedlňujem ale ja a  gramatika sa žiaľ nekamarátime. Nejdem sľubovať ďalšiu kapitolu, keďže som si sama neni istá, kedy bude a koľko času budem mať. Posnažím sa aby bola čo najskôr

Vaša Mima❤