Temnota prichádza

2. kapitola🌙

Ahojte. Vopred sa chcem ospravedlniť za dlhé čakanie a kapitolu viac menej o ničom. Viem, že kapitola je nudná, ale bola potrebná. Sľubujem, že ďalšia bude lepšia. Tak, ale teraz už k príbehu.

~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~•~

,,Slečna. Slečna, prosím preberte sa. Už sme pristáli" Počujem hlas, keď sa pomaly preberám. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, čo mi vlastne hovorí. No potom rýchlo vystrelím zo sedadla. Dokonca sa mi podarilo vystrašiť letušku, ktorá sa ma snažila zobudiť. Tá od laku ustúpila a pár krokov.

,,Prepáčte. Nechcela som vás vystrašiť a ďakujem vám, že ste ma zobudili" Rýchlo sa ospravedlním a poďakujem jej. Venuje mi len letmý úsmev a pokračuje vo svojej práci. Ja si začnem baliť veci a pomaly sa vydám von.

Po nekonečných kontrolách a vybavovačkách sa konečne dostanem k východu z letiska, kde na mňa už čaká žena s tabuľkou s mojím menom. Keď si ma všimne začne na mňa mávať a kričať.

,,Coralee! Coralee, tu som!" Usmejem sa a svižným tempom vykročím jej smerom. Keď k nej prídem milo sa usmeje a vtiahne ma do medvedieho objatia, ktoré jej s radosťou opätujem.

,,Ahoj. Viem, že si ma asi nepamätáš, ale som Mellisa. Mladšia setra tvojho otca. A som nesmierne šťastná, že ťa opäť vidím. Chýbala si mi" Hovorí mi zaťiaľ, čo ma stále objíma.

Zasmejem sa a zaborím tvár do jej vlasov a vdýchnem jej vôňu. Levanduľa a čokoláda. Vôňa domova.

,,Ahoj Mell. Možno si ťa moc nepamätám, ale počula som veľa skvelých príbehov. Som rada, že s tebou môžem zostať. Veľa to pre mňa znamená." Poviem jej a pomaly ju púšťam z objatia. Vďačne sa na ňu usmejem a poriadne si je prezriem.

Predo mnou stála drobná štíhla brunetka vo svojich najlepších rokoch. Vyzerala mladšie, ako tridsať tri. Oblečená bola v elegantnom kostýme a na očiach mala okuliare. Spoza nich žiarili zelené oči lemované hustými mihalnicami. Na perách jej sídlil široký úsmev. Trpezlivo čakala, kým si ju prehliadnem zatiaľ, čo ona pozorne sledovala mňa.

Chcela by som vedieť, čo si myslí. Či vo mne vidí len opálenú čiernovlasú cudzinku s divnými očami alebo jej neter, ktorú nevidela osem rokov. Moje úvahy a obavy, ale rýchlo zaženie, keď sa od srdca zasmeje a povie mi.

,,Si nádherná. Som nesmierne rada, že ťa tu môžem mať. No poď, čaká nás ešte dlhá cesta domov, na ktorej mi všetko povieš a opýtaš sa na všetko, čo ťa zaujíma. Dobre?"

Nezmôžem sa na viac ako ďalší úsmev a prikývnutie. S tým sa spolu vydáme k autu a na štvorhodinovú cestu do mestečka Eastwitch. Cestou sme sa s Mel poznávali, predsa len s ňou budem nejaký čas bývať.

Po nekonečnej ceste plnej smiechu a klebetenia zrazu Mel stíchne. Nechápavo sa na ňu pozriem a čakám vysvetlenie. Keď sa nakoniec opäť len zasmeje, zdvihne pravú ruku z volantu a mávne pred seba, povie: ,, Coralee, vitaj v Eastwitchy. "

Nadšene sa pozriem z okna a čakám, čo uvidím. Míňame rôzne domy, obchody, parky a plno šťastne vyzerajúcich ľudí.

,, Eastwitch je malé pobrežné mestečko" hovorí mi, kým sa, ba priam až nevykláňam z okna, aby som videla čo najviac. ,,Obyvateľov tu nie je veľa, len okolo 2 500, ale za to sú všetci veľmi milí a prívetiví. Možno až na pár výnimiek, ale to nie je dôležité. Zajtra ťa vezmem na prehliadku mesta ak chceš" pokračuje a ja hneď súhlasím. Som neskutočne zvedavá aký život ma tu čaká.

Keď sme nakoniec zastavili stáli sme na úplnom konci mestečka pri malom útulne vyzerajúcom domčeku na útese. ,,Je to tu nádherné" poviem Mel, keď vystúpim a poriadne sa rozhliadnem.

Dvojposchodový domček v jemne hnedej farbe, obkladaný tehlami a na južnej strane obrastený popínavým brečtanom. V oknách boli kvetináče rôznych farebných kvetov a mnoho ďalších sa nachádzalo v záhrade a okolo domu. Spoza domu vytŕčal pár vysokých dubov a kúsok bieleho útesu, na ktorom dom stojí. Vyzeralo to dokonalo.

Kým som sa rozhliadala, Mel zamierila k dverám a čakala na mňa. ,, Tak, vitaj v novom domove" povie mi a ustúpi mi z cesty, aby som sa mohla rozhliadnuť po dome.

,,Na prízemí sa na nachádza kuchyňa, obývačka, malá jedáleň, ktorú využívame len príležitostne a kúpeľňa. Na poschodí sú tri izby, jedna je moja a môjho priateľa Luka, druhá je tvoja a ostáva jedna hosťovská. Luke príde okolo ôsmej potom vás zoznámim. V kľude si to tu poobzeraj, vybaľ sa a udomácni sa. Večera bude o ôsmej" hovorí mi Mellisa a postupne ma prevedie domom. Posledné, čo mi ukáže je moja izba.

Je to malá útulná izba s výhľadom na more. V okne oproti dverám je výklenok na sedenie vyplnený vankúšmi. Cez pravú stenu sa tiahne skriňa z tmavého dreva. Vlastne celá izba je ladená do tmavého nábytku a krémových stien a doplnkov. Na ľavo sa nachádza vysoká manželská posteľ. V rohu medzi posteľou a oknom sa nachádza písací stôl a stena okolo okna je tvorená knižnicou, ktorá bola plná kníh.

Keď konečne preskúmam všetky možnosti mojej novej izby, začnem sa vybalovať. Počas toho ako som vkladala oblečenie do skrine som zistila, že je už z polovice plná. Nechápavo si ho obzerám keď som zakričala na Mel: ,,Mel?? Koho je to oblečenie?" Z dola som počula ako mi odpovedá: ,,Tvoje.
Lani mi poslala tvoje veľkosti a dovolila som si niečo ti nakúpiť. Ak sa ti to nepáči nemusíš to nosiť."

Bola som prekvapená no veľmi vďačná. ,,Ďakujem. Je to super. Presne si sa trafila" zakričím jej a pokračujem vo vybaľovaní.

Keď som sa konečne vybalila bol akurát čas večere. Večera prebehla v poriadku. Zoznámila som sa s Lukom, zistila viac o Mel a jej živote a nakoniec som spokojná odišla späť do izby. Keďže zajtra ma čaká škola išla som si rovno ľahnúť.

Pred tým ako som zaspala mi hlavou prebleskla myšlienka na to ako to zajtra bude vyzerať a čo sa stane. Mám zlý pocit akoby sa malo niečo stať.

Okej ak ste to dočítali až sem tak ďakujem. Som si vedomá, že sa tu nič zaujímavé nestalo ale pokúsim sa vám to vynahradiť nabudúce. Tak ako vždy Ďakujem za každé prečítanie a budem rada za názor.
Vaša Mima❤