Temnota prichádza

8. kapitola🌙

Mason

,,Mason! MASON! Počuješ ma? Si späť?" začne sa ma pýtať otec, ale jeho hlas ku mne dolieha akosi tlmene. „Točí sa mi hlava a vidím rozmazane. Ale inak mi je fajn. Čo to, sakra, bolo?" Stále trochu mimo sa spýtam. „Si vizionár, prorok, veštec, orákulum. Po tisícročia sú ľudia s tvojím darom zvaní rôzne. Čakal som, kedy sa tieto schopnosti prejavia. Tvoja mama bola veľmi talentovaná veštica. Jej veštby sa nikdy nezmýlili. Zdedil sa po nej mnohé schopnosti a medzi nimi aj magický vid. Viacerí pre takých ako ty zabíjajú, len aby mohli mať prístup k moci ako je tá tvoja. Je to vzácny, no nebezpečný dar" povie a pyšne sa začne usmievať.

„To čo som videl sa stane?" opýtam sa zhrozene. To predsa nemôže byť pravda. Určite sa mýli.

„Väčšinou áno, ale môže sa to zmeniť. Budúcnosť je vrtkavá. Stačí jedno malé rozhodnutie a všetko sa zmení." „Ale to bude zlé. Ty si to nevidel. Ak sa to stane, svet zahalí temnota a ovládnu ho dve temné bytosti" začnem panikáriť pri myšlienke, že moje videnie sa môže naplniť. „Ja viem, ale nemusí sa to stať. Bude to dobré" snažil sa ma upokojiť. Nie že by sa mu to darilo „Teraz si choď ľahnúť. Vízie nie sú ľahká vec" povie mi a povzbudzujúco sa usmeje. Pomôže mi na nohy a odprevadí ma z pracovne.

Až po hodine meditácie som bol schopný zaspať.

Coralee

Kým som čakala na tetu, snažila som sa si urobiť úlohy, ale nevedela som sa sústrediť. Stále mi myšlienky blúdili späť k tomu odkazu. Kto to mohol napísať? Som v meste len druhý deň a pochybujem, že to tam nechala Elisabeth a nikoho iného som si neznepriatelila. Tak prečo to tam nechali?  

,,Arrgrhh" zúfalo zavrčím a zabuchnem učebnicu biológie. Vezmem si skicár, mobil, slúchadlá a idem dole, kde si vezmem fľašu vody a zamierim na záhradu. Medzi dubmi je natiahnutá hojdačka do ktorej sa zvalím a začnem kresliť náčrt triedy. Snažím sa zachytiť všetky detaily z dneška. Opatrne začnem do prázdnej triedy vkreslovať aj postavy. Nakoniec sa mi podarilo dokončiť obraz takmer presne. Nakreslila som všetkých spolužiakov na ich miestach, čím som si ich chcela lepšie zapamätať. 

,,Cora!!! Cora, kde si?" zdalo sa mi, že počujem niekoho na mňa volať. Moc sa nad tým nezamýšľam a pokračujem v kreslení. Keď ma zrazu niekto chytí za rameno. Vykríknem a prudko sa vymrštím z hojdačky. Zdesene sa otočím a čakám sériového  vraha, ale tam sa len na zemi váľala Mellisa. ,, To vôbec nie je vtipné. Obzvlášť nie po tom, čo....." nedopoviem zatiaľ čo na ňu zazerám s rukami v bok. Nechcem jej zbytočne pridávať starosti. ,,Mala si sa vidieť" rehoce sa ďalej, no rýchlo prestane, keď k nej doľahnú moje slová. ,,Okej prepáč, ale môžeš si za to sama. Hľadala som ťa. A ty si mi neodpovedala. Ale nerozumiem, čo si chcela povedať. Stalo sa niečo o čom by som mala vedieť?" opýta sa ma a nahodí prísny pohľad. Mám jej to povedať? Rozhodnem sa, že jej to poviem.

,,Keď som prišla zo školy na dverách bola pripevnená obálka s mojim menom" neisto začnem hovoriť, no pokračujem: ,,vnútri bolo napísané vypadni z mesta. Vydesilo ma to. Netuším, kto to mohol napísať."  Jej pohľad ihneď zjemnie. Príde ku mne a obíjme ma. ,,Šššššš. To nič. To bude dobré" ticho mi hovorí. ,,Pamätáš sa ako som ti povedala, že nie všetci v mestečku sú dobrý ľudia?" pýta sa ma. Niečo v jej hlase ma prinúti jej pozrieť do očí. Len prikývnem a čakám, čo povie ďalej. ,, Niektoré rodiny nemajú rady cudzincov a tebe považujú za jedného z nich napriek tomu, že si moja rodina. Zavolám kamarátke, nech si s nimi spraví poriadok. Sľubujem, že sa to viackrát nebude opakovať" povie mi a uprene mi hľadí celý čas do očí. Vydýchnem všetok vzduch o ktorom ani neviem, že som zadržiavala a usmejem sa na Mel. ,,Fajn. Inak prečo si ma volala?" zmením radšej tému. Nechcem vedieť viac. Na dnes už prekvapení stačilo.