Life with a vampire✔

12.(Jeremy)

Ja, Amanda, Amandiny rodičia a moja mama sme smerovali do pivnice. Tam bola jedna miestnosť so zvukotesnými stenami. Tu nás nikto nebude počuť. Mali sme čo vysvetlovať Amandiným rodičom. Navyše nikto ešte netuší, že sme spolu začali chodiť. Pomaly sme všetci zastali na mieste. Počkali sme ešte na pána Erica. Ten sa trochu stratil po ceste. Keď sme tu boli naozaj všetci moja mama začala veľmi zlahka.
,, Ďakujem, že ste prišli. S vaším povolaním som oboznámená vďaka Amande." vrúcne sa na ňu pozrela moja a aj jej mama. Ja som sa na ňu len milo usmial.
,, Veľmi riskujeme, že sme tu. No našu dcéru ochrániť musíme. Sme len radi, že natrafila na niekoho ako ste vy Syntia. Ďakujeme, že nám pomáhate. A ďakujeme aj tebe Jeremy. Aspoň niekto stojí pri nás." dohovoril jej otec.

,, Podľa mňa by sme sa mali sústrediť na tú korunováciu. Chcem aby boli moji rodičia v bezpečí. Jeremy mi už sľúbil osobnú ochranku. To ma aspoň ako tak upokojuje. Ale čo ma zaujíma najviac, čo bude s Ravenom? Keď toto všetko praskne tak zrejme nebude milý zrejme k nikomu." Amandine slová ma prekvapili. Vedel som, že sme sem prišli riešiť hlavne môjho brata ale myslel som si, že sa aj trochu spoznáme.
,, Máš pravdu Amanda. Čo bude s ním ešte neviem. Ale musíme sa ho nejako zbaviť. Najlepšie by bolo ak by sme ho zbavili moci. Ale on si na korunu siahnúť nenehá. Druhá možnosť je ho zabiť. Ale ďalšie ale je to, že asi nikto z nás jo nechce zabiť. Len zastaviť. Preto navrhujem prvú možnosť. Otázka je ako?" spýtala sa moja mama konečne otázku, na ktorú chce každý poznať odpoveď.
,, Ak do toho smiem vstúpiť, ako vlastne prebieha korunovácia? Bolo by podľa mňa lepšie poznať jej priebeh a potom robiť plány." poznamenala Amandina mama. Má pravdu.
,, Máte pravdu. Lahšie je začať od tadiaľto. Amanda a Raven spoločne prídu cez schodisko do hlavnej sály. Je slávnostný príhovor mojej mami a potom jej nasadí korunu na hlavu. Následuje tanec kráľa a kráľovnej. A potom by mala byť poriadna žúrka, ale tam sa už asi nedostaneme. Navrhujem to spraviť po nasadení koruny. Je to jediný moment kedy by to nečakal." skromne som navrhol.
,, To je dobrý nápad. A čo potom? Mám čakať boj a útek niekam dopreč alebo si sadnemw k čaju?" spýtala sa Amanda. Musel som sa usmiať nad myšlienkou ako s Ravenom sedíme nad čajom.
,, Nie zlatko. Bude zrejme boj. Ale nikam nebudeš musieť utekať. Budeš mať ochrancu v podobe mňa a môžeš si byť viac než istá, že ťa ochránim. Neskriví ti ani vlások na hlave." dal som jej bozk na čelo. Až keď si naši uvedomili, že spolu chodíme mama začala mať námietky. No nakoniec bola šťastná za nás oboch. Jej rodičia to rozdychávali trochu ťahšie, no nakoniec súhlasili s tým, že ju ochránim asi najlepšie.

,, Musíme domyslieť, čo bude po tej korunovácii. Nevieme ako veľmi sa to zvrtne. Nevieme, kam až to zájde. Dúfam, že to nedojde až k zabíjaniu. Nechcem stratiť ďalšieho člena rodiny." mame sa natisli slzy do očí. Jemne som ju objal okolo pliec.
,, Neboj mami neprídeš. Sľubujem." Amanda sa na mňa pozrela s obavami. Nemá sa čoho báť. Ochránim ju.
,, Ak môžeme máme ešte stále vybavenie. Ak by došlo k bojom môžeme sa zapojiť. To je to najmenej čo môžeme urobiť, aby sme vám pomohli." prehlásila Emily. Milé od nej. A zároveň znepokojujúce. Stále nám neveria. Nie úplne.

Po dlhom diskutovaní sme prišli na plán, že plán je aj tak nanič. Pokašať sa môže milión vecí. Ale pre všetky prípady budú na okolí aj lovci ale iba z rodiny a naverbujeme aj pár našich súkromných strážcov. Poistka je poistka. Po plánovaní ma ešte odchytili matky.
,, Počuj, ak ublížiš mojej dcére, psychicky alebo fizycky, tak si ma neželaj. Stále upírom veľmi neverím. Ale vidím, že ti na nej záleží. A má ťa rada. Nesklam!" zdvihla aj varovný prt.
,, Neboj Emily. Ja dám na Jeremyho pozor. Navyše Amandu beriem ako vlastnú. Nech už je Ravenove a jej manželstvo vzniknuté za akýchkoľvek okolností." asoňže mama stojí pri mne. Teda pri nás.
,, Nemáte sa čoho báť. Amandu naozaj milujem. Dám na ňu pozor a budem ju chrániť ako oko v hlave." príslúbil som jej mame. Následne sme sa rozišli a odišli si svojou cestou. Išiel som naspäť do svojej izby. Zrazu som pri svojich dverách uvidel Amandu.
,, Ahoj, čo tu robíš?" spýtal som sa jednoducho.
,, Len som sa s tebou chcela porozprávať. Ale nie tu. Poďme niekam do súkromia." naznačila zvukotesnú miestnosť.
,, Dobre. Ale musíme byť opatrní. Nieže más uvidí niekto z rodinky." myslel som konkrétne Ravena. Ten by nás na mieste zabil.
,, Okej. Tak poď." a išli sme spolu dole. Boli sme tak potichu ako sme len vedeli.

Keď sme dorazili do miestnosti zatvorili sme hneď dvere. Okamžite sme sa na seba vrhli. Ešteže nás pred pár rokmi napadlo doniesť sem gauč a stôl. Hneď sme spadli na spomínaný gauč a začali sa bozkávať. Pozrel som sa na ňu.
,, Zdivela si trochu. A kedy si si stihla zotrieť rúž?" pozrel som na jej pery.
,, Išla som na WC a tam. Nechceme predsa vyzerať ako klauni." spoločne sme sa zasmiali.
,, A na tvoju prvú poznámku, hej. Trošku možno." začervenala sa. Bola zlatá.
,, Mne sa zdá, že trošku viac než trošku." pozrel som na ňu. Chcela to. Asi tak veľmi ako ja. Znova som ju začal bozkávať. Bozky sme prehĺbili tak, že by sa to dalo prirovnať snáď len výplachu žalúdka. Trošku som jej stisol zadok. Reagovala menším vzdychom medzi našimi bozkami. Automaticky som ai vyzliekol sako aj košeľu. Začal som vyzliekať aj ju no stopla ma.
,, Čo sa deje? Bojíš sa?" spýtal som sa. Pozerala sa všade len nie na mňa.
,, Trochu. Asi mám ešte strach z tej svadobnej noci s Ravenom. Myslela som, že keď to bude so správnym chlapom, tak to pomizne. A druhá vec je, že sa hambím jak pes. Ja vôbec nemám telo nejakej supermodelky vieš?" pozrela na mňa. Bola smutná. Nechcem aby bola smutná.
,, Počúvaj zlatko. Nemáš sa za čo hambiť. Si krásna. Keby nie si, tak sa do teba zrejme nezamilujem a nie sme tam, kde sme teraz. Si prvá žena po asi dvesto rokoch, do ktorej som sa skutočne zamiloval. Nechcem, aby si mala z niečoho strach. Ak máš zábrany, chápem. Postupne ich môžeme spolu prekonať. Nechcem na teba tlačiť. A teraz poď sem." vtiahol som si ju do objatia a následne ju pobozkal na čelo. Začali sme sa znova len bozkávať. Ja som postupne od jej pier zišiel k jej krku a začal sa naplno venovať jemu. No nechcel som to prehnať. Ešte by nebodaj mala cucflek. To sme naozaj nepotrebovali. Začala jemne vzdychať. Vedel som, že je jej to príjemné. Začal som jej pomaly zvliekať vrch šiat. Zaregistrovala to, no nevenovala tomu veľkú pozornosť. Pohľad mi padol na jej prsia. Ona tvrdí, že sú malé. Podľa mňa sú akurát. Ani veľmi veľké, ani veľmi malé. Presne také, aké by potreboval chlap ako som ja. Mne stačia. Od jej krku som prešiel k nim. Jedno som začal jemne masírovať, čo u nej  vyvolalo ďalšie vzdychy. Druhé som začal taktiež jemne bozkávať. Začala vzdychať ešte viac. A toto je len špička ladovca. Mohop by som s ňou robiť veci. Ale ešte nie je pripravená.
,, Ak nie si ešte pripravená, v pohode. Môžeme pokračovať niekedy inokedy. Pozrel som na ňu. Pomaly zosmutnela. Vedel som, že by chcela  viac.
,, Dobre. Nabudúce môžeme pokračovať. Fajn, je pravda, že by som chcela aj viac, ale ten strach je tam stále. Ale je to niečo neskutočné." keď sa zasmiala chytil som jej tvár do dlaní.
,, Dobre miláčik. Mali by sme sa obliecť a ísť už hore. Určite nás hľadajú." povedal som s miernymi obavami. Len prikývla. Obliekol som si naspäť košeľu. Sako som si už nedal. Amande som zapol šaty. Nedočiahla na zips. Zlatá. Pomaly sme sa prešmikli hore a potom do jedálne. Tam sme si spoločne dali toasty. Boli skvelé. Horko ťažko sme sa rozlúčili a vydali sa každý do svojej izby. Teraz ju mám celú noc nechať v prítomnosti Ravena. Ten pocit ma zožieral. Ale už len pár dní a možno s ňou budem už navždy. Zbavíme sa môjho brata a konečne možno bude v tejto rodine pokoj. V noci som zaspával s myšlienkami mierenými na Amandu. Nemohol som sa skrátka dočkať až budeme opäť spolu.