Bez pomoci

Výlet

„Harriete!" s trhnutím som sa prebrala v predposledný deň školy. „Mami, to aj dnes musíš budiť?!" zvrieskla som a pritlačila som si vankúš na hlavu. „Harriete!" mama mi stále nedávala pokoj. „Vstávaj! Hádam nechceš aj dnes meškať."
„Chcem!" odvrkla som. Vždy ráno keď sa ma niekto snaží odohnať z postele sa ukáže moje pravé ja.
„Zlatko, dnes je ten výlet." Pripomenula mi, a nežne mi zobrala z rúk vankúš. Zamračene som si sadla. Aj bez zrkadla som vedela, že vyzerám hrozne. Vlasy mi stáli do všetkých strán a pod očami som mala obrovské kruhy. Tieto chybičky sa však dali upraviť kefou a korektorom. Pomaly som sa postavila a odšuchtala som sa do kúpeľne. Cestou som chytila do rúk prvé oblečenie, čo som našla - čierne rifle, biele tričko, rifľovú bundu a zelenú šatku.
S Kathrine, mojou najlepšou kamoškou, sme si takéto šatky kúpili pred rokom a nosíme ich priviazané okolo ruky, ako znak nášho priateľstva.
Dnes sme išli na školský výlet. Zbalila som si do batohu mobil, peňaženku, kľúče a desiatu. Kabát ani bundu som si dávať nemusela. Vonku bolo asi 300 stupňov, a ja som mala pocit, že aj s rifľovou bundou sa upečiem, ale mama ma donútila zobrať si ju so sebou. „Len aby si nebola prekvapená."
Pregúľala som očami. „Ale mami!" chcela som protestovať, ale vtisla mi pusu na čelo a vytlačila ma z dverí.
Tak toto je celá moja mama. Školu uprednostní pred spánkom svojej dcéry. Stála som na ulici a zlostne si podupkávala. Potom som si spomenula na autobus.
„Preboha!" zvrieskla som a rozbehla som sa na zástavku.
Kathrine ešte stála na zastávke, čo znamenalo, že ešte nešiel. Dobehla som ku nej. „Čauko!" zamávala som jej pred nosom. Zamračila sa na mňa. „Dychčíš ako kôň!"
„Hej!" buchla som ju do ramena. „Takto vítaš svoju najlepšiu kamošku?!"
„Tak ahoj najlepšia kamoška!" vyškerila sa na mňa. Viac sme si už nestihli povedať lebo prišiel autobus.
Označili sme si lístky a ostali sme stáť, lebo už nebolo miesto. Vystupovali sme o dve zastávky ďalej. Škola bola hneď za rohom, a tak sme sa vliekli, ako sme len mohli. Na školskom dvore už bola celá naša trieda. Učiteľka už čakala len na nás. Keď sme dorazili, odškrtla si nás a zavelila. „Tretiaci za mnou." Ako ovečky sme naskákali do autobusu. Kathrine sa podarilo uchmatnúť dobré miesto, skoro úplne na konci. Sedela som pri okne, a Kathrine v uličke. Tvrdila, že keby sa niečo stalo, chce byť čo najbližšie k východu. A mne to neprekážalo. Vždy sa rada pozerám na svet okolo.
Za nami, na posledných sedačkách sedeli štyria chalani. Bolo tam síce miesta pre piatich ale oni tam sedeli iba štyria -Adam, Daniel, Adrien a Nick -prvotriedny debili. Adam mi začal ťahať vlasy, a pýtal sa, prečo som si ich nezaplietla rovno všetky. Vo vlasoch mám totiž zapletených pár tenulinkých pramienkov vlasov a premaľovaných na bielo.
Daniel zase sedel za Kathrine a kopal jej do sedadla. Navrhla som jej, aby sme si presadli, ale ona odmietla. Podľa mňa sa jej Daniel páči, a je šťastná, keď sa môže otočiť a vynadať mu. A Danielovi to tiež robí radosť, lebo potom jej do sedadla kopal dvojnásobne.
A ešte je tu tá vec s ohováraním. Raz za čas (približne každých desať minút ) nás polohlasne začnú ohovárať. „Tie jej biele vlasy, to ako nejaká starena." Zveril sa Adam Nickovi. Samozrejme, vedia že ich počujeme, a tak sa škodoradostne chechtajú. Poviem vám, banda štyroch ohovárajúcich chlapov je horšia ako staré babky.
Zase niečo šepkal Adam o mojich vlasoch. „Drž hubu!" zvrieskla som. Človek by čakal, že sedemnásťročný chalani by sa mali správať na svoj vek, ale očividne sú niektorý výnimka. Učiteľka na mňa zazrela, ale nič nepovedala. „Tretiaci!" zvolala do dlhej dobe jazdy. „Tretiaci, ukľudnite sa. Už sme skoro na mieste. Pobaľte sa." Na školský výlet sme si vybrali Camp. Dva dni dopredu sme poslali batožinu a ostatné veci. Máme tu stráviť asi dva týždne. Polovicu nám zaplatila škola.
Zrazu niečo prudko preletelo cez čelne sklo. Všetci sme sa strhli a otočili na šoféra. Ako v spomalene mi došlo, že dostal guľku do hlavy. Zalapali sme po dychu. Nejaké dievča vpredu začalo nariekať a ďalšie dve rady pred nami zase omdlievala. Ostatní boli v šoku. Mala som vypúlené oči a poriadne som nedokázala rozmýšľať.
Šofér spadol na volant a prudko ho zvrtol. Rútili sme sa na skalu. V hlave zavírilo len jediné „Všetci tu zomrieme!" Prudko nami trhlo, a potom už iba tma.