Bez pomoci

Chlór

Kašľala som a dychčala. Plyn sa mi nahrnul do pľúc a celú pokožku som mala ako v ohni. Chcela som kričať o pomoc, ale z hrdla mi nevišiel ani hlások.
Telo ma prestalo poslúchať. Nohy sa mi podlomili, a spadla som na kopu mŕtvol. Pomyslenie, že ochvíľu budem jednou s nich ma vôbec netešilo.
Z diaľky som počula, Adrienov pokojný hlas, a Kathrinin naliehavý krik. Nebola som schopná odpovedať. Z posledných síl som niečo zachrčala. Našťastie ma niekto začul.
Adrien si bez váhania dal na nos a ústa zelenú šatku, ktorú mu podala Kate.
Zliezol po rebríku a prechádzal ku mne dlhými krokmi. Oči som mala plné sĺz a tak sa mi jeho obraz romazával. Chytil ma, prehodil si ma cez chrbát a niesol ma k okraju bazéna.
Takmer nič som nevnímala.
Potom som uvidela tunel, na konci ktorého bolo svetlo. Zomieram. Čím bližšie som bola ku svetlu, tým menej som cítila bolesť. Zakašľala som. Môj hlas mi pripadal vzdialený. Už ma nezaujímal môj svet.
K svetlu som sa stále viac približovala. Bolo prijemné, hrejivé, a liečilo bolesť. "Tak takéto je zomierať?" Zachrčala som a znova som začala kašľať. Kathrine vedľa mňa sa rozvzlikala. "Harry, ty nezomieraš!" Snažila sa ma presvedčiť, ale ani ona sama tomu neverila. Pevne som jej stisla ruku a pozrela som sa jej do tváre. "Zbohom." Zašepka som cez kašľanie, ktoré sa stále iba zhoršovalo. "Povedz prosím mojej rodine..." znova som zakašľala. "Povedz im, že ich mám rada." Zatvorila som oči. Po ničom inom, ako prejsť na koniec tunela som netúžila. "Nie!" Počula som, ako sa Katherine rozplakala.
Niekto mnou prudko zatriasol a ja som sa od konca tunela vzdialila. Počkaj! Natiahla som ruku, akoby mi to mohlo pomôcť ale nepomohlo.
Bolesť sa mi vrátila. Pred očami sa mi zjavila Adrienova tvár. "Nechaj ma." Zamrmlala som. Znova mnou inténzívne zatriasol. Rozkašľala som sa. "Auu! Netras so mnou!" pokúsila som sa ho odtlačiť, čo bolo v mojom stave odsúdené na neúspech. Zahmlilo sa mi pred očami, a stratila som vedomie.

Prebrala som sa na ošúchanom matraci. Chvíľu som si myslela, že znova vidím tunel, lenže z tohto vychádzal vlak. Počkať, vlak? Čo robím na koľajniciach?!
Chcela som sa postaviť, ale nemohla som sa pohnúť. Bola som k matracu pripútaná.
Vlak sa ku mne blížil. Chcela som kričať o pomoc, ale z hrdla mi nevišiel ani hlások. Nadýchla som sa a zavrela som oči.

Keď som ich znovu otvorila, ležala som na tom istom matraci. Tento krát som však nebola na ňom priviazaná.
Došlo mi, že to predtým musel byť iba sen alebo blúznenie z otravy.
Pokúsila som sa posadiť. Zatočila sa mi hlava a šetko ma bolelo, ale podarilo sa mi to.
Bola tu tma a tak som si nevšimla, že vedľa mňa sedí Kate.
"Lahni si." Prikázala mi. "Čo sa-?" "Ľahni si!" Znova sa mi zatočila hlava a klesla som naspäť. Pripadala som si, akoby ma po maratóne hodili do sušičky a prešli žehličkou. "Ako ste-?" "Ticho. Poviem ti to, ale ty mi sparav tú radosť, že po 47 hodinách bezvedomia budeš pokojne oddychovať." Bolo to, akoby mi tresla päsťou do brucha. "Čože!? Koľko?!" Znova som sa pokúsila postaviť, no Kate stačila jedna ruka na to, aby mi v tom zabránila. "Ako som povedala... " vrhla na mňa pohľad, v ktorom sa miešala starosť s varovaním "Keď budeš v pokoji, tak ti poviem, čo sa stalo."
Prestala som sa mykať a uprela som na ňu pohľad. Bolo na nej vidieť, že sa jej neskutočne uľavilo.
Kathrine iba zamyslene sedela. Rozhodla som sa,že ju nechám chvíľu rozmýšľať, aj keď som už umierala od zvedavosti. Čakala som minútu. Dve. Päť. Desať. Dvadsať.
Po tridsiatich minútach som sa jej potichučky spýtala "Katrhrine? Povieš mi to už prosím?" Pozrela som sa jej do tváre. Mala zarvorené oči. Chvíľu som za obávala najhoršieho.
Potom nahlas zachrápala. Šklblo mi kútikom úst. Rýchlo som sa zatvárila vážne.
Uvedomila som si, že ani neviem koľko tu presedela.
Chcela som ju uložiť na matrac, ale nevedela som, či mám na to dostatok síl. A okrem toho, ak by zistila že som vstala z postele... no, nechcela som riskovať život ďalší krát.
Našťastie išiel okolo Daniel. Keď ma uvidel, už cma chcel z hlasným krikom privítať späť vo svete živých, ale rýchlo som si priložila prst na ústa, a kývla som hlavou smerom ku Kathrine.
Takmer hneď ma pochopil. Opatrne ju zdvihol, a položil na matrac.
Potom sme sa začali šeptom rozprávať. "Presedela tu takmer dva dni." Povedal. Vyvalila som na neho oči. Ja by som určite zaspala.
"Kate si dávala za vinu, to čo sa ti stalo. Snažili sme sa jej vysvetliť, že to bola nehoda, ale ona si dávala za vinu, že ťa nechala ísť samú." Pokračoval Daniel. Zrazu mi niečo napadlo. "Kde sú ostatný?" Spýtala som sa. Pokrčil ramenami. "Najprv sme tu sedeli všetci, ale potom sme rozhodli, že musíme ísť ďalej. Kým nás nájdu, potrva to týždne, možno mesiac. A my tu toľko jedla nemáme. Maximálne na jeden a pol týždňa." Stiahol sa mi žalúdok. "Ehm, a máte nejaký plán?" Dostala som zo seba. Daniel pokýval hlavou. "Za lesom je dedina. Napadlo nám, že ak by sme sa tam dostali, mohli by sme zavolať rodine a..." vetu nedopovedal. Nemusel. Vedela som, že by to znamenalo, záchranu.

Chalani stáli pri stole s rozloženými mapami. "Aha kto sa nám to tu prebral!" Všimol si ma Adam vo dverách. "Si v pohode?" Venovala som mu pohľad kategórie 'to-si-robíš-srandu-že?' a on sa na mňa uškrnul. "Tak poď. Ja, ako hlavný správca našich zásob ti dám niečo na raňajko-obedo-večeru." Adrien mi venoval mučenícky pohľad. "Keby som vedel, že to bude v jednom kuse omieľať, tak mu tú úlohu nikdy nepridelíme." Vzápätí si ma ustarane premeral. "Poď sem." Ukázal mi rukou. "Prečo?" "Iba chcem niečo skontrolovať." Podišla som ku stolíku. Adrien mi chytil ruku, prezrel si jazvičky po pľuzgieroch, a zasvietil mi do oka.
Pousmial sa a povzdychol. "Strašne sme sa o teba báli. Chlór je hnusný plyn. Už nie je druhá svetová." Venoval mi taký pohľad, až som sa začervenala - od nervozity samozrejme. "No-" začala som "Teraz som už v poriadku. Ukážte mi tie mapy."