Bez pomoci

Motýľe

Adam mi na jedlo ponúkol to málo čo sme mali. Vybrala som si len pomaranč. Nechcela som mrhať zásobami.
Sadla som si na zem a počúvala som ich plány. Fakt sa mi zdali šialené.
"Možno by sme mohli zostrojiť z látok zo stanov loď a poplavíme sa s ňou do najbližšej dediny. ušetríme čas a aj zásoby jedla." toto bol Nickov nápad. "Ale látka zo stanov nie je nepremokavá. vo vode by sme sa ponorili." namietla som.
"Ticho!" zasyčal Nick. iba si nechcel priznať že sa chytá každej šialenej nádeje. Pokrčila som ramenami. Ja mu jeho sny kaziť nebudem. ale radšej ich nebudem ani počúvať.
Postavila som sa na odchod. Hlava sa mi však zakrútila a zrútila som sa na zem. Asi nie som tak veľmi vyliečená, ako som si myslela. Chalani sa na mňa otočili a vyvaľovali oči. "To bolo čo?" spýtal sa Daniel.
"Ja..." vyjachtala som "Ja vás nevidím." Adrien ku mne pribehol a zdvihol ma.
"Mal som ťa nechať dlhšie ležať." Zamrmlal a odniesol ma na matrac. Nevidela som to, lebo zrak sa mi úplne zahmlil. Spoznala som to podľa toho, že som ucítila pružinky ktoré z neho vytŕčali.
Mozog sa mi začal zahmlievať tiež. Mrmlala som nejaké nesúvislé vety o rádií a pružinkách. Proste totálne od veci. Niekto s chalanou sa začal rehotať. Vážne by som chcela vedieť ktorý, ale zrak mi to nedovolil. "Oddýchni si." Prikázal mi Adam. Zatvorila som oči. Vlastne som v tom ani nepostrehla rozdiel. Tak či tak som nič nevidela.
V mysli som zalúdila niekde ďaleko odtiaľto.

Sedela som pri stole zo svojou rodinou a Kathrine. Prišla ku nám na prespávačku. Na večeru sme jedli pizzu. Moja mama bola vždy zásasne proti objednávaniu pizze a tak sme ju s Kathrine upiekli. Sedeli sme všetci zo stolom, jedli sme a smiali sme sa. Mala som vo vlasoch biele pramene. Kathrine mi ich posypala múkou keď som sa nepozerala a celý večer sa na tom dobre zabávala. Vlastne sme sa zabávali všetci. Bolo to asi dva dni pred školský výletom. Vtedy som sa naposledy takto zabávala. Pripadalo mi to však nesmierne vzdialené. Vzápärí som si uvedomila, že mi to vzdialené len nepripadá. Naozaj som sa vzďaľovala spomienke. Moje vedomie bolo znovu vtiahnuté naspäť do reality.
Prebrala som sa až ráno... alebo večer. Ak to môžem posúdiť podľa šera v miestnosti. No skvele. Zase som si dala chvíľku pauzičku, čo? Pomyslela som si mierne nahnevane.
Opatrne som sa postavila. Teraz som si už dávala väčší pozor na prepínanie vlastných síl. Poobzerala som sa po miestnosti. Bola som opäť tam kde som sa zobudila predtým. Keď som uvidela Katherin o dva matrace ďalej pokojne pochrupkávať, neubránila som sa úsmevu. Možno všetko nie je zas také beznádejné.
Odšuchtala som sa do plánovacej miestnosti. K môjmu prekvapeniu tam však nimto nebol. Kde sú ostatní? Prebleslo mi hlavou. Nebola som si istá, či by som z vyprahnutým hrdlom bola schopná na nich zakričať, tak som sa pobrala pomaly prehľadávať budovu.

Objavila som plno zaujímavých vecí. Napríklad takmer nepoškodený gramofón (pravdepodobne na dotyčné Elvisove platne), zbierku motýľov vyvesenú na zachovalej stene (tú som si vzala do opatery), a ružovú zubnú kefku z jednorožcami. To posledné mi vohnalo slzy do očí. Koľko mala vôbec rokov? Zachmúrene som pokračovala v pátracej akcii.
Vošla som do miestnosti, ktorú som okamžite zhodnotila ako spomínanú Adamovu kuchyňu. Vyzeralo to tam... no... Adamovsky. Našla som tam však fľašu s vodou, ktorá sa veľmi rýchlo zmenila na fľašu bez vody. Hrdlo konečne prestalo nariekať pri pokusoch o prejavenie rečového ústrojenstva. Vrátila som sa teda naspäť a začala vy vyvolávať chalanov.

Bezúspešne.
Začínala som sa o nich vážne báť. Nedokázala som totiž úplne potlačiť každú morbídnu myšlienku, ktorá sa mi prehnala hlavou. A bazén po mojej ľavici mi to rozhodne neuľahčoval.
Sadla som si na matrac, a založila som si ruky v bok. Čo budem teraz robiť?

Sedieť som dlho nevydržala. Postavila som sa a začala chodiť dookola. "Toto sa mi prestáva páčiť." Zamrmlala som.
Nechcelo sa mi veriť, že by ma tu nechali a odišli by bezo mňa.
Ale nemala som na výber. Nikde som ich nevidela, a navyše ani ich veci.
Začalo sa mi ťažšie dýchať. Chcela som kričať aby sa vrátili, ale to by mi nepomohlo. Tep sa mi zrychlil na sto úderov za sekundu, a mala som pocit, že o chviľu mi vyletí z hrude.
Sadla som si na zem a snažila som sa upokojiť. Prečo by bez teba odchádzali? Vravela som si. Kathrine ťa má rada a nikdy by nič také neurobila. Potom som sa obzrela dozadu. Aha... tak nič.
Pomaly mi to však začalo dochádzať. Mali tam mapy. Možno si mysleli, že budeme príťaž a išli ďalej. Bez nás...
Hoci sa mi nechcelo verit že by nás tu nechali. Adam... alebo Adrien... nie.
Postavila som sa. Dosť. Pomyslela som si. Urobili to, čo urobiť museli. Rozhodla som sa že nebudem plakať nad rozliatym mliekom.

Zišla som do kuchyňe a nabrala si pár zásob. Tak... na dva dni. Nastrkala som si to do vaku a došla naspäť ku Kate. Nechcela som ju budiť. Na lístok som jej napísala, že idem pohľadať ostatných. Musím povedať, že mám dobrú fotografickú pamäť, a viem čo bolo ma mape vyznačené. Chcela som sa vrátiť ešte dnes večer, no nevedela som kedy sa zobudí a nechcela som, aby sa zobudila s rovnakým pocitom ako ja.

Pár minút na to, som vykročila do ranného prítmia lesa.