Bez pomoci

Tábor

Chalani sa asi po polhodine prebrali. "Áu. Čo to sakra...!" Daniel sa prehadzoval na zemi. "Vitaj vo svete živých!" Zamávala som mu pred nosom. "Prečo ma všetko tak bolí?!" Zavyl a skrútil sa do klbka. "Počkaj!" Kathrine sa k nemu nahla a prezrela mu rany. Teraz už nami obviazané ruky mal samá modrina a škrabanec. Aspoň že nekrvácal. Hodila som mu fľašu s vodou. "Napi sa."
Postupne otvárali oči aj ostatní. Ich reakcie by ma vážne pobavili, keby sme na tom neboli tak bledo. Boli totiž od ,páni čo sa stalo?!' cez ,au au aúúú' až po také výrazy, že som mala chuť im streliť. Lenže všetci už boli taký dotlčený, že by sa to minulo účinku.
Všetci sa však rýchlo vrátili do reality našeho problému. "Mali by sme ísť do toho kempu." povedala som nakoniec "Keď už nič iné, budú tam naše veci, a jedlo." Kate sa na mňa zničene pozrela. "Dúfajme." Ešte nepovedala čo vlastne videla, ale asi vážne nič dobré.
Pobrali sme sa teda po ceste. Nikto nemal polámané nohy -čo bol malý zázrak- a tak sme klopýtali vpred.
O desať minút som stratila nádej že nájdeme niečo, čo nam pomôže.
Tábor Saturn bol úplne celý rozbúraný. Chvíľu som si myslela, že sme na nesprávnom mieste ale bola tám polámaná tabuľa s nápisom Vita e Tá re Saturn. "Čo... čo sa tu stalo?" Vydýchol Adam. Nikto mu neodpovedal. Na zemi ležali mŕtvi ľudia s nápismy na tričkách Tábor Saturn. "To sa mi snáď len sníva." Zamrmlal Nick. Rozvzlykala som sa. Slzy sa mi rinuli po tvári. Adam ma chytil okolo pliec. Zaborial som si tvár do jeho hrude. Kathrine ma potľapkala po chrbte. Chvíľu všetci len plakali.
Prvý sa ozval Adrien. "Čo urobíme teraz? Nech to urobil hocikto," ukázal rukou na zničený tábor. "Môže sa sem znova vrátiť. Nemali by sme sa tu zdržiavať." Niečo zo mňa vedelo, že má pravdu. Našťastie to niečo bolo veľké, lebo sa to prebúralo cez hradbu môjho smútku a hrôzy. "Máš pravdu." Kate sa zamračila "Ale kam? Len sem sme šli autobusom takmer úplne celý ďeň." Mala pravdu. Slnko sa skláňalo k obzoru. Teraz som sama seba preklínala, že som hlasovala za tak vzdialený výlet. "Poďme dnu." Ozval sa Nick "Nájdeme si izbu a jedlo. Keď niekto príde schováme sa." Povedal, a vykročil k rozľahlej stavbe. Nemali sme veľmi na výber, tak sme vykročili za ním. Nikomu sa nechcelo nocovať vonku.

"Vyzerá to ako teroristický útok." S ľadovou istotou vyhlásil Adrien. "Prečo si myslíš?" Otočila som sa. "Pozri sa na telá." Povedal s prstom namiereným na dvojicu mužov roztiahnutých na zemi. Doteraz som sa tomu pohľadu vyhýbala, no teraz som uvidela, že má pravdu. Jeden mal pri ruke poloautomatickú zbraň a oblečenú maskáčovú súpravu. Druhý -asi SBS zamestnanec tábora- sa pravdepodobne pokúšal brániť služobnou zbraňou. "Vieš si to vysvetliť inak?" spýtal sa "Podľa mňa zabili aj autobusára, keď nás videli prichádzať. Nepotrebovali svetkov. Na takomto mieste by to vydržalo pár dní." Prišlo mi zle od žalúdka. "Ak mám hádať" pokračoval "Tak aj odrezali prístupové cesty, a pokračovali ďalej, k ďalšiemu cieľu. Kým sa im na to príde..." nechal to visieť vo vzduchu. Niekedy dal vážne pocítiť, že je synom člena zásahovej jednotky.
Zohol sa a vytrhol mužovi v maskáčovej súprave zbraň z ruky a odložil si ju. Dívala som sa na to z odporom a úžasom zároveň. Ja by som sa tej mŕtvoli ani len nedotkla, nieto ešte poúžívala jej zbraň.

Kathrine našla nejakú lekárničku. "Ľudia, poďte sem!" Prišli sme do ošetrovateľského stanu a Kathrine nás po jednom ošetrila. Predsa len má z nás najväčšie skúsenosti z ranami. Jej mama robí zdravotnú sestru.
Obviazala mi dlaň. Keď sme sa pokúšali chalanov vytiahnuť z autobusu, škaredo som sa porezala. Museli sme ich vyniesť cez rozbité okno, čo s chalanmi, ktorý važia dva krát viac ako ja s Kathrine dokopy nieje vôbec sranda. Kým sa nám štvorlístok podarilo dostať von, obidve sme boli poriadne dorezané od črepín, ale hlavne že sme viac-menej v poriadku. Moja dlaň to však pekne schytala. Predtým mi ju Kathrine obviazala roztrhnutým tričkom, aby zastavila krvácanie.
Teraz mi dala pomaly provízorny obväz dolu z ruky a pozrela si ranu. "Je to horšie, než som si myslela." Zamrmlala a chytila do ruky pinzetu.
"Máš tam ešte črepiny, Harry." Neveriacky som sa pozrela na svoju ruku. Myslela som si, že všetky som už vybrala pri autobuse, ale asi som sa mýlila. Katrin mi pomaly začala z rany vyberať črepiny. Dosť to bolelo, ale ani som nepípla. Spomenula som si na všetkých tých mŕtvych ľudí v autobuse a tu, v tábore.
Uvedomila som si, aké mám šťastie, že som vyviazla s dorezanou rukou.