Bez pomoci

Štvorlístok

"Harry?Harriet!"Mykla som sa. Prekvapivo to bolelo. To som sa v noci tak strašne skrútila? Nie. Určite nie. Pomaly som otvorila oči. Nado mnou som uvidela Katherine. Vyzerala, akoby sa práve zobudila. Rozospaté oči, strapaté vlasy, kruh pod... okom? Nie. Monokel.
Zrazu som si všetko vybavila. Stále som bola v autobuse, teraz prevrátenom na bok. Pod hlavou som cítila črepiny. "Katherine?" Ozvala som sa. "Oh! Vďaka bohu že žiješ!" Silno ma objala. Všimla som si detaily. Obe sme stále sedeli pripútané na našich sedadlách. Teraz som bola kamarátke vďačná, že ma donútila zapnúť si pás. Okolo boli trosky. Vzduch smrdel benzínom a spáleninou. "Musíme sa odtiaľto dostať!" pokračovala "Rýchlo!" Snažili sme sa navzájom si pomôcť zo sedadiel.
Po chvíli, sa nám to aj podarilo. Vyliezli sme spoza sedadiel a vykukli do uličky... teda, ak sa to dalo ešte uličkou nazvať. Predná tretina autobusu bola ako zlisovaná na šrot nárazom. Tam to určite nikto nemohol prežiť. S toho zistenia sa mi urobilo zle. "Pre Boha..." Katherine zhrozene otvorila ústa, no v zápätí ich stiahla do úzkej linky. Tento výraz som poznala. Nasadila chladné uvažovanie. "Musíme im pomôcť. Poď." Preliezli sme dopedu a začali spolužiakom horúčkovito nahmatávať tep.
"Sally..." vzlykla Kate pri pohľade na mŕtve telo. "Tobias, Alex..." zakryla si tvár rukami. To bolo na mňa už priveľa, vidieť dlhoročných kamarátov takto. "Určite sú niektorí ešte nažive." Zamrmlala som a potlačila pálenie v očiach. Rad radom sme prešli na koniec autobusu. To už nám obom tiekli tiché slzy.
Karherine sa na mňa prudko obrátila. "Daniel žije!" Rýchlo som skúsila tep ďalšiemu. "Aj Adam!" "A čo..." pousmiala sa. Prežili to celý štvorlístok. "Poď, vytiahneme ich odtiaľto" pozrela som na chalanov. Všetci nakoniec nezomreli, hoci to vyzeralo, že chalani majú aj nejaké zranenia.
Otrasené a v tichej zhode sme ich s Kate vyvliekli von oknom. Nechápala som, prečo sa pri tom ešte neprebrali, ale bola som rada, že sme neprišli o všetkých. Keď si pomyslím na všetky tie telá mojich kamarátov... nie. Takto sa zrútim. To by ničomu nepomohlo. Postavila som sa a snažila sa zistiť kde sme. Samozrejme, bezúspešne. Okolo bol iba les. Veľký les. Viem to, pretože sme prechádzali po najodľahlejšej ceste, aká vôbec môže byť. Už pár hodín sme sa viezli na dvojtýždňový výlet do kempu Saturn. Nebol tu signál, a nikto nečakal, že sa tak rýchlo vrátime. "Nikto po nás nepríde." vydýchla som.
Kate sa vracala z krátkej zachádzky po ceste. Pozela sa na mňa, a ja som vedela, že to čo videla, nebolo nič príjemné. "Videla som tábor." Oznámila. "Sme neďaleko. Ale nebol to pekný pohľad."