Ty si môj maznáčik | SK | Dokončené

ideme

Vošiel som znovu do spálne aby som si upravil posteľ. Vzial som do ruky perinu a poskladal ju. Na vrch som položil vankúš. Odrazu ma Nico chytil za plece. Pozrel som sa naňho. V očiach som mu videl spokojnosť.

,,Na môj vkus vieš variť až veľmi dobre."

Usmial som sa a trochu sa začervenal.

,,Ďakujem."

Otočil som sa a pokračoval v úprave postele. Keď som rozložil deku, Nico na mňa prehovoril.

,,Povedz mi niečo o sebe."

,,Tak dobre. Vyrastal som v malej chate. Moji rodičia boli chudobní. Sotva sme mali čo jesť. Nechodil som nikam, tak som bol doma s rodičmi. Mama ma učila variť, upratovať, otec zas pracovať v dielni a tak. Keď som mal 14, rodičia ma predali, preto aby mali aspoň nejaké peniaze. Predali ma nejakému Antoniovi. No tomu som sa nepáčil, tak ma dal do útulku. Tam som žil až doteraz. Nikto ma tam nemal v láske. Neustále sa mi vysmievali. Bol som z toho veľmi nešťastný."

Tiekli mi slzy po tvári. Nico podišiel bližšie ku mne, utrel mi slzy z tváre a pobozkal ma. Toto som nečakal. Potešilo ma to. Vo vnútri som sa cítil divne. Ale nevadilo mi to.

,,Čo keby sme šli na zmrzlinu."

,,Áno!"

Zakričal som. Zmrzlina by mi teraz určite bodla. Obuli sme sa a šli sme. Nebolo to veľmi ďaleko. Tak asi 30 metrov odtiaľto stál nízky, široký stánok s otvoreným okienkom. Nazrel som dovnútra. Mali tam na výber aspoň 15 príchutí.

,,Vyber si Shiro."

,,Prosím...Čokoládovú!"

,,Ja si prosím kávovú. Ďakujem."

Nico zaplatil a podal mi zmrzlinu. Tak sa na mňa usmial a povedal:

,,Nech sa páči. Určite ti bude chutiť. Predávajú tu najlepšiu zmrzlinu v meste. Dobrú chuť!"

Poďakoval som a pustil sa do zmrzliny. Bola lahodná. Kútikom oka som sledoval Nica. Všimol som si ako lýže zmrzlinu, sleduje ma a červená sa. Začervenal som sa aj ja a pokračoval v jedení. Rozmýšľal som.

*Prečo sa tak divne tvári? Snáď mi chce dať najavo že sa mu páčim? Ale to predsa nejde. Či áno?*

Zatiaľ čo som rozmýšľal, všimol som si ako sa ku mne približuje.

,,Si zlatý."