Ty si môj maznáčik | SK | Dokončené

,,Prečo!?"

Zobudil som sa okolo 6:00. Nico ešte spal. Obliekol som sa a išiel von. Sadol som si na hojdačku a rozmýšľal som nad tým čo mi včera povedal Nico.

,,Ale môžeš byť len tu na dvore. Nikam inam, inak uvidíš!"

Prečo? Je to až tak nebezpečné? Spomenul som si na to že Nico ešte stále spal. To je moja šanca!

Rozhodol som sa že sa trochu prejdem po ulici. Zišiel som po chodníku dole. Postavil sa na cestu a obzrel sa. Okolo nebol žiaden dom. Len stromy. Šiel som sa pozrieť trochu ďalej. Kráčal som okolo stromov. No nič som nevidel. Pozrel som sa za seba a... ďalšie stromy. Žiadna vila. Len stromy. Ja som sa stratil. Snažil som sa nájsť nejaký dom alebo niečo kde žili ľudia, aby som sa spýtal na cestu. No nič som nenašiel. Bol som v koncoch. Dúfal som že onedlho budem počuť Nicov hlas, ako ma volá, ale nič som nepočul. Kráčal som ďalej a ďalej. Tak som noečo uvidel. Bola to cesta. Vybehol som na ňu. Okolo stáli samé farebné domy. Okolo chodili samý ľudia a maznáčikovia. Uvidel som jedného chalana-kocúra. Zdal sa mi povedomý. Spomenul som si. Bol to môj najlepší kamarát z detstva. Bývali sme sme hneď vedľa seba.

Rozbehol som sa mu naproti a kričal som

,,JOEL! JOEL! TO SOM JA! SHIRO! JOEL!"

Joel si ma všimol, usmial sa a začal na mňa kývať. Ani som si nevšimol že za mnou utekal Nico. Keď som utekal cez cestu, odrazu sa ma Joel snažil akokeby pred niečím varovať. Obzrel som sa a mierilo na mňa auto. Išlo veľmi rýchlo. Stuhol som na mieste. Ani som sa nepohol. Potom som videl len tmu. O krátku chvíľu na to som počul krik a Nicov žiaľ. Joel sa ma snažil prebrať a Nico plakal a snažil sa o to isté. Videl som len silné modré a červené svetlo. Pomaly som otočil hlavu na bok. Krv bola všade okolo mňa. Ležal som na zemi, úplne bezmocne, celý doranený. Všetko ma bolelo, chcelo sa mi plakať ale snažil som sa to potlačiť. Cítil som ako mi krv stekala po čele. Potom som len zavrel oči. Nicov a Joelov hlas len zosilnel. Potom som cítil jemné zdvihnutie. A tak som už nič necítil. Omdlel som.

Prebral som sa v nemocnici. Všetko ma veľmi bolelo. Nico mi povedal že som bol v bezvedomí 2 dni. Nemohol som tomu uveriť.

,,Shiro...prečo si vlastne šiel až tak ďaleko. Veď predsa som ti hovoril že tam až ísť nemáš!"

,,No...vieš"

,,Tak prečo!?"

,,Chcel som vedieť že ako to tu vyzerá. Zo zaujímavosti."

,,A TY SI UVEDOMUJEŠ ŽE ŤA TÁ ZAUJÍMAVOSŤ MOHLA AJ ZABIŤ!?"

V jeho slovách bol počuť aj cítiť hnev a sklamanie. Áno uvedomoval som si to. Ani som nechápal ako to že som ešte nažive. Bol úplný zázrak že som prežil.

,,Áno...áno uvedomujem! Uvedomujem si že som mohol zomrieť! Uvedomujem si že...by si ma mohol stratiť...aj ja teba."

Rozplakal som sa. Videl som ako moje slová vohnali slzy aj do Nicových očí. Chcel som sa postaviť z postele. Ale nešlo to. Moje nohy boli až veľmi ubolené a slabé. Miesto toho som spadol na zem. Joel mi pomohol sa postaviť, sadol som si na posteľ a snažil som sa nepozerať na Nica. Všetko ma veľmi bolelo a pohľad na Nica by mi vohnal ešte väčšiu bolesť. Snažil som sa ju potlačiť.

O niekoľko dní som už mohol chodiť a mohol som ísť naspäť domov. Konečne. Nico bol ešte stále trochu podráždený, ale už nebol až tak naštvaný. Stále som mal pocit viny. Naozaj som tam nemal chodiť. Mal som radšej ostať doma s Nicom a hrať hry. Namiesto toho som utiekol tam, kde mi to Nico zakázal, zrazilo ma auto a aspoň 10 dní strávil v nemocnici.

Vbehol som do izby, pozrel sa na posteľ a rozutekal sa ku nej. Nohy ma ešte boleli ale vydržal som to.

,,KONEČNE! POHODLNÁ POSTEĽ!"

Kričal som. Hodil som sa do nej, a videl ako sa mi Nico smeje. No čo. Nemocničné postele nie sú dvakrát pohodlné. Pribehol ku mne, naklonil sa na mňa a povedal:

,,A dúfam že ťa to už ani nenapadne!"

Vyzeral byť znepokojený ale vedel som že nie je. O päť minút neskôr som zaspal. Bol som unavený. Veľmi.